Aktualizované: 8. 9. 2011; pridaný abstrakt štúdie Ríše mužských slastí...
Abstrakty
Spravodajské formáty: pohľad na televízne spravodajstvo z diskurzívnej perspektívy
Diskurz: neurčitá cesta kulturálnych, mediálnych a komunikačných štúdií do centra svojho záujmu
Porno, metro, sporno: súčasná gay/queer kultúra a heterosexuálne maskulinity
Výskum diskurzu televízneho spravodajstva: metodologické aspekty prípravnej fázy
Subjekty po devätnástej: konštrukcia politických subjektivít v televíznom spravodajstve
Diskurz: neurčitá cesta kulturálnych, mediálnych a komunikačných štúdií do centra svojho záujmu
Porno, metro, sporno: súčasná gay/queer kultúra a heterosexuálne maskulinity
Výskum diskurzu televízneho spravodajstva: metodologické aspekty prípravnej fázy
Subjekty po devätnástej: konštrukcia politických subjektivít v televíznom spravodajstve
Štruktúra televízneho spravodajského textu. Analýza spravodajských formátov s uplatnením diskurzívnej perspektívy
Kto je kto: positioning v televíznom spravodajstve
Na ceste za poslucháčom a divákom. Poznámky o trendoch v programovaní v elektronických médiách
Formát v mediálnych štúdiách: terminologické úvahy
Diskurz ako predmet transdisciplinárneho výskumu
Kto je kto: positioning v televíznom spravodajstve
Na ceste za poslucháčom a divákom. Poznámky o trendoch v programovaní v elektronických médiách
Formát v mediálnych štúdiách: terminologické úvahy
Diskurz ako predmet transdisciplinárneho výskumu
Porno ako populárny diskurz tematizujúci sexualitu, po zaujatí významnej pozície v západnej kultúre, disponuje mocou výrazne re-/definovať pohlavné, gendrové a sexuálne praktiky a identity. V každej snímke existuje množstvo diskurzívnych prvkov a stratégií, prostredníctvom ktorých sa významovo rámcujú reprezentované sexuálne praktiky, performujúce subjekty a ich identity. Mainstreamové heterosexuálne a gay porno, napriek mnohým zdieľaným diskurzívnym charakteristikám, sú v štúdii ponímané ako špecifické diskurzy. Heterosexuálne porno mužské telo symbolicky zneviditeľňuje, gay porno ho, naopak, glorifikuje. Oba typy pornografie sú však výraznými artikuláciami maskulinity, hoci s rôznou mierou explicitnosti. Interpretačná časť sa venuje vybraným analógiám a diferenciám v konštrukcii maskulinít a mužských sexualít. Ako príklad analógií analyzovaných pornografických diskurzov je podrobne rozoberaný žáner gangbang, v ktorom sociálne spätá skupina mužov zdieľa spoločný sexuálny objekt, pričom kolektívna oslava maskulinity a mužských homosociálnych väzieb sa javí dôležitejšia než objekt samotný (akéhokoľvek pohlavia/gendru). Ako príklad diferencií je interpretovaná reprezentácia mužskej anality. Kým v gay porne je analita muža zobrazená ako možný prostriedok dosiahnutia slasti, v hetero porne je už jej potenciál významne potláčaný (napr. vizuálna tabuizácia anusu), alebo je analita ostentatívne využívaná ako reprezentácia perverznej slasti a/alebo maskulínnej dominancie.
Kľúčové slová: gay porno – heterosexuálne porno – maskulinita – mužská sexualita – gangbang – homosocialita – analita – slasť – moc
Prečítajte si kapitoly štúdie o gangbang porne a textuálnej interpretácii porna.
Kľúčové slová: gay porno – heterosexuálne porno – maskulinita – mužská sexualita – gangbang – homosocialita – analita – slasť – moc
Prečítajte si kapitoly štúdie o gangbang porne a textuálnej interpretácii porna.
Časopisy o jedle a varení sú, popri tradičnej knižnej a novšej televíznej produkcii, významným médiom re-/produkujúcim diskurzívne i sociálne praktiky vzťahujúce sa na jedlo a stravovanie. Súčasné periodiká popularizujú viaceré diskurzy, najmä diskurz tradicionalizmu („poctivé“ jedlo z domácich surovín), diskurz skúsenosti staršej generácie (neprekonateľnosť chuťových vlastností jedál „od babičky“), diskurz zdravého stravovania (výživová hodnota potravín, osobitne orientácia na udržanie/redukciu telesnej hmotnosti prostredníctvom stravovania, novšie aj popularizácia bioproduktov), diskurz gurmánstva (jedlo ako „umenie“, definícia spôsobov, ako si ho máme vychutnať, „užiť“) či diskurz ekologickej zodpovednosti (napr. podpora lokálnej produkcie surovín a fair-trade). Invokovanie týchto a ďalších diskurzov (v rôznych periodikách v rôznom pomere, hlavne v závislosti od cieľovej skupiny) stanovuje rámce na uvažovanie o jedle a princípy jeho prípravy a spotreby. Zámerom autora je identifikácia a analýza konkrétnych diskurzov, na ktoré sa jednotlivé časopisy odvolávajú; analytickým materiálom sú české časopisy Apetit, Chef Gurmán a Nejlepší recepty a slovenský časopis Dobré jedlo.
Kľúčové slová: jedlo – varenie – spotreba – časopisy – diskurz
Kľúčové slová: jedlo – varenie – spotreba – časopisy – diskurz
V príspevku sa zamýšľam nad širším kontextom zmien v produkcii a recepcii pornografie v dobe, keď sa centrálnou platformou šírenia pornografických obsahov stal web. Jedným z azda najpodstatnejších posunov (oproti korporátnej pornoprodukcii) je rozšírenie možností pripisovania určitých charakteristík aktérom/aktérkam pornosnímok (najmä prostredníctvom textov sprevádzajúcich videá) samotnými konzumentmi/konzumentkami webového porna a s tým súvisiace rozšírenie možností re-/definície širších aspektov tiel, identít, sexualít. V analytickej časti sa teda zameriavam na to, ako sa konštruujú jednotlivé subjekty v pornosnímkach umiestnených na webových pornoportáloch (tubes). Analýze podrobujem titulky videí, tagy a kategórie a všímam si, aké skutočnosti a akým spôsobom sa v nich o subjekte/subjektoch vystupujúcich v konkrétnej pornosnímke konštatujú.
Kľúčové slová: pornografia – porno – web – subjektivita – identita – sexualita – túžba – konštrukcia
Kľúčové slová: pornografia – porno – web – subjektivita – identita – sexualita – túžba – konštrukcia
Účinkovanie heterosexuálnych mužov v gayporne, označované v angličtine slovným spojením gay-for-pay („gay za prachy“) nie je ničím novým. Avšak kým kedysi sa aktéri snažili o „dokonalú“ imitáciu gay sexu, približne po roku 2000 sa v gayskej pornoprodukcii objavuje nový trend: zdôrazňovanie heterosexuality „modelov“. V článku napísanom pre časopis Cinepur zhŕňam žánrové a naratívne špecifiká hetero gayporna (angl. straight gay porn) a zamýšľam nad príčinami a dôsledkami heterosexualizácie gay pornografie. Text nadväzuje na moju interpretáciu fenoménu predloženú v štúdii Porno, metro, sporno: súčasná gay/queer kultúra a heterosexuálne maskulinity (2009).
Čítaj fulltext článku o heterosexuáloch v gayporne v pdf na tejto stránke alebo online na webe Cinepuru.
Čítaj fulltext článku o heterosexuáloch v gayporne v pdf na tejto stránke alebo online na webe Cinepuru.
V štúdii predkladám detailnú analýzu televíznych spravodajských formátov, t. j. rutinných spôsobov spracúvania určitých tém, ako ich pôvodne ponímajú Altheide a Snow. Vychádzam pritom z diskurzívnej perspektívy a rituálového poňatia komunikácie. V teoretickej časti článku sa zaoberám vybranými aspektmi formátu, ktorý chápem ako pragmatickejšiu entitu než žáner. Formát preto – v určitých kontextoch – považujem za vhodnejší koncept pre súčasnú produkciu a analýzu televízneho spravodajstva. V štúdii uskutočnenej na vzorke všetkých troch slovenských plnoformátových televízií (súkromných TV Markíza a TV JOJ a televízie verejnej služby STV) z 12. – 18. decembra 2005 identifikujem 24 abstraktných tém správ, ktoré som podrobil analýze s dôrazom na ich naratívne, verbálne a vizuálne charakteristiky. Niekoľko spravodajských formátov (napr. konflikt, rada, modernizácia) charakterizujem podrobnejšie.
Kľúčové slová: televízne spravodajstvo – spravodajský formát – žáner – správa – téma – štruktúra – produkčné rutiny – diskurz
Kľúčové slová: televízne spravodajstvo – spravodajský formát – žáner – správa – téma – štruktúra – produkčné rutiny – diskurz
Štúdia interpretuje a konfrontuje lingvistickú a sociálnovednú konceptualizáciu diskurzu. Relevantná časť lingvistiky dosiaľ vníma diskurz ako jednotku prekračujúcu hranice vety a aj pri svojom smerovaní k vyšším jednotkám si zachováva perspektívu štrukturalistických gramatík. V sociálnych vedách je diskurz, predovšetkým pod vplyvom Michela Foucaulta, vnímaný ako realitu konštituujúca artikulácia určitého vedenia presahujúca subjekt i konkrétnu komunikačnú situáciu. Kým lingvistika sa sústredí na prirodzený jazyk, transdisciplinárne štúdiá diskurzu ho chápu iba ako jeden z kódov. V texte je preto reprezentácia ponímaná ako komplexné zastupovanie skutočnosti. Zo semiotického hľadiska sa oba uvedené prístupy vyznačujú unilateralitou: lingvistika tenduje k interpretácii diskurzu ako označujúceho (formálne vehikulá významu), zatiaľ čo sociálne vedy sa sústredia prevažne na označované (významy). Prejavom pochopenia východísk discourse studies ako politickej praktiky usilujúcej sa o dekonštrukciu moci je transcendovanie rozmanitých paradigiem analýzy diskurzu. Po prekonaní hraníc prirodzeného jazyka je žiaduce smerovať štúdiá diskurzu, inšpirujúc sa analýzou dispozitívov, k prepájaniu diskurzívnych praktík, nediskurzívnych praktík a materializácií, ktoré ako komplex odrážajú vedenie v určitej oblasti.
Kľúčové slová: diskurz – lingvistika – sociálne vedy – dialóg – kód – mód – Foucault – moc – znak – reprezentácia – realita – naratív – subjekt – dispozitív – Jäger
Čítaj fulltext štúdie o chápaní diskurzu.
Kľúčové slová: diskurz – lingvistika – sociálne vedy – dialóg – kód – mód – Foucault – moc – znak – reprezentácia – realita – naratív – subjekt – dispozitív – Jäger
Čítaj fulltext štúdie o chápaní diskurzu.
V štúdii interpretujem interakciu gayskej/queer kultúry a heterosexuálnych maskulinít, osobitne hegemónnej maskulinity. Podrobne sa venujem gaypornu, pričom si všímam spôsoby, akými narába s kategóriou heterosexuality: na jednej strane ju fetišizuje ako dokonalú maskulinitu (v tzv. hetero gayporne), na druhej strane sa ju snaží aspoň symbolicky ovládnuť (napr. v žánri „zlomení hetero chalani“). Venujem sa i fenoménu „gay za peniaze“ a tzv. bisexuálnemu pornu. Ďalej analyzujem možný nástup post-identity, naznačený viacerými autormi, podľa ktorého „fixné“ identity ustupujú aktuálnemu positioningu subjektov na základe performovaných sexuálnych praktík (napr. gayská identita „mužom, ktorí majú sex s mužmi“). Novými vizuálnymi diskurzmi konzumnej kultúry, viažucimi sa na maskulinitu, sú metrosexualita a sporno. Metrosexualita predstavuje nový typ maskulinity urbánneho pôvodu fetišizujúci mužské telo, sporno je novou ikonografiou inšpirovanou gaypornom, stavajúcou (heterosexuálnych) mužov na obdiv iným mužom akejkoľvek sexuality. Dospievam k záveru, že napriek domnelej demokratizácii identít, evokujúcej úspech queer teórie či postmoderného konceptu „pomosexuality“, sú všetky identity naďalej kontrolované hegemónnou maskulinitou, navyše, v súčasnosti sa intenzívne podriaďujú konzumnej logike.
Kľúčové slová: gay – queer – maskulinita – hegemónna maskulinita – heterosexualita – gay kultúra – gay identita – gayporno – „hetero gay porno“ – „gay za peniaze“ – bisexuálne porno – „hetero gay“ – „heterosexuálne vystupujúci gay“ – post-identita – metrosexualita – sporno – gaze – konzumerizmus
Čítaj celú štúdiu o vzťahoch gay/queer kultúry a heterosexuálnych maskulinít.
Kľúčové slová: gay – queer – maskulinita – hegemónna maskulinita – heterosexualita – gay kultúra – gay identita – gayporno – „hetero gay porno“ – „gay za peniaze“ – bisexuálne porno – „hetero gay“ – „heterosexuálne vystupujúci gay“ – post-identita – metrosexualita – sporno – gaze – konzumerizmus
Čítaj celú štúdiu o vzťahoch gay/queer kultúry a heterosexuálnych maskulinít.
Ak vnímame mediálnu produkciu ako diskurz, ktorého manifestovaným prejavom sú kontinuálne, pravidelne a rutinne produkované texty – spravodajstvo je toho reprezentantom par excellence – narážame na metodologický problém: na neadekvátnosť uvažovania o mediálnej produkcii ako o populácii (základnom súbore) a analyzovanom súbore textov ako o vzorke (výberovom súbore). Keďže spravodajstvo nie je uzavretý, konečný súbor textov, pri výbere výskumného materiálu sa javí výhodným uplatniť metódu účelového výberu. Pri nej sa predpokladá dôsledná praktická i teoretická oboznámenosť výskumníka s potenciálnym výskumným materiálom; jedine táto môže pomôcť zmenšiť (resp. eliminovať) riziká nenáhodného výberu.
V zásade platí, že čím menšia je konkrétna jednotka spravodajského diskurzu, tým menej spravodajských relácií nám postačuje zhromaždiť, čiže napr. na skúmanie formátu spravodajskej relácie či štruktúry spravodajských blokov treba zhromaždiť niekoľkotýždennú vzorku, no na analýzu, v ktorej je základnou jednotkou „správa“ (spravodajský príspevok), postačuje niekoľko dní. Väčšina teoretikov pritom považuje za dostatočne reprezentatívnu vzorku jeden, resp. dva ucelené týždne. Ako metodologický problém sa na prvý pohľad môžu javiť „neštandardné“ obdobia, ako sú napr. sviatky, avšak viacerí bádatelia ukázali, že aj „mimoriadne témy“ sa v spravodajstve spracúvajú rutinne.
Pri zhromažďovaní dát je výhodné nahrávať televízne programy priamo do počítača, pretože s materiálom v digitalizovanej podobe sa dá ďalej veľmi jednoducho pracovať. Jednou zo zaujímavých možností práce s digitalizovaným videom (zvukom) je vytváranie a používanie značiek (cues) – analytik vytvára metasúbor, obsahujúci napr. informácie o analyticky relevantných miestach, ktoré mu potom uľahčujú navigáciu vo videosúbore. Nahrávky je zväčša potrebné ďalej upraviť v programe na strih videa (vystrihnutie nadbytočného materiálu, dátová kompresia a pod.) a archivovať minimálne na dvoch CD/DVD nosičoch (pracovná a záložná kópia). Webové televízne archívy síce pôsobia dojmom ľahko dostupného zdroja dát, avšak, vzhľadom na krátkosť a nezaručiteľnosť archivácie odvysielaných materiálov a ich diskutabilnú kvalitu, záznamy sú použiteľné azda len na vopred pripravenú priebežnú analýzu.
Nevyhnutnou súčasťou prípravy na výskum textov elektronických médií je ich transkripcia. Literatúra už dostatočne upozornila na konštrukcionistickú povahu samotnej transkripcie – tá nie je iba prostriedkom opisu, ale už nástrojom analýzy dát.
Kým v prípade tlačových médií (prípadne aj internetu) máme do činenia s textami, ktoré už sú v písanej verbálnej podobe, v prípade rozhlasu a televízie ich takými musíme urobiť, aby sa dali analyticky uchopiť. Kým písaný (tlačený) text možno analyzovať priamo, v prípade auditívnych a nelineárnych vizuálnych znakových prvkov musíme uskutočniť „medzikrok“, ktorým je „prekódovanie“ týchto prvkov do (písaného) jazyka, teda do podoby, s ktorou možno ďalej pracovať (vyhľadávanie, príklady do výskumnej správy). Rozdiel v prepise reči a videa výstižne konštatuje J. Rendle-Short (2006): v prvom prípade je do jazyka prepísaná hovorená reč (speech), v druhom konanie (action), pri videu je teda potrebné prekódovať „trojdimenzionálne konanie“ do „dvojdimenzionálneho písaného textu“.
Nevýhodami transkribovania sú, samozrejme, jeho zložitosť a nesmierna zdĺhavosť. Tieto nedostatky ale vyvažuje skutočnosť, že sa počas neho dobre oboznámime s materiálom. Nezanedbateľná je i skúsenosť, že transkripcia odhaľuje veci, ktoré by sme si v rýchlosti spravodajskej komunikácie nemuseli všimnúť: pri spravodajstve, ktoré je vizuálne (a napokon aj auditívne) veľmi dynamické, hrozí riziko, že sa nám niektoré dôležité skutočnosti nepodarí zachytiť. Rovnakému riziku čelíme aj pri ďalších silne dynamických žánroch, akými sú napr. reklama či hudobný videoklip.
Základnou formou prepisu je úplná, doslovná transkripcia. Z hľadiska časovej náročnosti je však podstatné ešte pred samotnou transkripciou dôkladne definovať zameranie výskumu a tomu neskôr techniku transkripcie prispôsobiť (napr. vynechať vybrané prvky – pokiaľ ide o výskum žánrov/formátov správ, nie je potrebné podrobne zaznačovať napr. variantnosť výslovnosti a pod.).
Najvšeobecnejšie možno na prepis audiovizuálnych materiálov použiť jednoduchý model, v ktorom rozdelíme stranu na dva stĺpce: v ľavom opisujeme vizuálnu zložku, v pravom auditívnu. Obdobne bývajú písané scenáre audiovizuálnych (filmových, televíznych) textov, a tak možno povedať, že ide o postup opačným smerom: o „rekonštrukciu“ pôvodného hypotetického scenára relácií (pri scenári sa dielo „prekladá“ z lineárnych verbálnych textov do audiovizuálneho „jazyka“, v prípade transkripcie naopak). Veľmi podrobný model transkriptov predkladajú D. Deacon et al. (1999). Ich prepisy spravodajstva (možno to však vztiahnuť na akékoľvek audiovizuálne komunikáty) pozostávajú z piatich stĺpcov (poradie záberu, charakteristický obraz, framing – t. j. technické kódy, opis scény a prepis zvuku) a vďaka svojej vysokej komplexnosti plne vyhovujú jemnej analýze naratívnych, žánrových a formátových štruktúr správ.
Kľúčové slová: televízne spravodajstvo – analýza diskurzu – metodológia – prípravná fáza – konštrukcia výskumnej vzorky – záznam – transkripcia
Čítaj fulltext štúdie o výskume diskurzu TV spravodajstva.
V zásade platí, že čím menšia je konkrétna jednotka spravodajského diskurzu, tým menej spravodajských relácií nám postačuje zhromaždiť, čiže napr. na skúmanie formátu spravodajskej relácie či štruktúry spravodajských blokov treba zhromaždiť niekoľkotýždennú vzorku, no na analýzu, v ktorej je základnou jednotkou „správa“ (spravodajský príspevok), postačuje niekoľko dní. Väčšina teoretikov pritom považuje za dostatočne reprezentatívnu vzorku jeden, resp. dva ucelené týždne. Ako metodologický problém sa na prvý pohľad môžu javiť „neštandardné“ obdobia, ako sú napr. sviatky, avšak viacerí bádatelia ukázali, že aj „mimoriadne témy“ sa v spravodajstve spracúvajú rutinne.
Pri zhromažďovaní dát je výhodné nahrávať televízne programy priamo do počítača, pretože s materiálom v digitalizovanej podobe sa dá ďalej veľmi jednoducho pracovať. Jednou zo zaujímavých možností práce s digitalizovaným videom (zvukom) je vytváranie a používanie značiek (cues) – analytik vytvára metasúbor, obsahujúci napr. informácie o analyticky relevantných miestach, ktoré mu potom uľahčujú navigáciu vo videosúbore. Nahrávky je zväčša potrebné ďalej upraviť v programe na strih videa (vystrihnutie nadbytočného materiálu, dátová kompresia a pod.) a archivovať minimálne na dvoch CD/DVD nosičoch (pracovná a záložná kópia). Webové televízne archívy síce pôsobia dojmom ľahko dostupného zdroja dát, avšak, vzhľadom na krátkosť a nezaručiteľnosť archivácie odvysielaných materiálov a ich diskutabilnú kvalitu, záznamy sú použiteľné azda len na vopred pripravenú priebežnú analýzu.
Nevyhnutnou súčasťou prípravy na výskum textov elektronických médií je ich transkripcia. Literatúra už dostatočne upozornila na konštrukcionistickú povahu samotnej transkripcie – tá nie je iba prostriedkom opisu, ale už nástrojom analýzy dát.
Kým v prípade tlačových médií (prípadne aj internetu) máme do činenia s textami, ktoré už sú v písanej verbálnej podobe, v prípade rozhlasu a televízie ich takými musíme urobiť, aby sa dali analyticky uchopiť. Kým písaný (tlačený) text možno analyzovať priamo, v prípade auditívnych a nelineárnych vizuálnych znakových prvkov musíme uskutočniť „medzikrok“, ktorým je „prekódovanie“ týchto prvkov do (písaného) jazyka, teda do podoby, s ktorou možno ďalej pracovať (vyhľadávanie, príklady do výskumnej správy). Rozdiel v prepise reči a videa výstižne konštatuje J. Rendle-Short (2006): v prvom prípade je do jazyka prepísaná hovorená reč (speech), v druhom konanie (action), pri videu je teda potrebné prekódovať „trojdimenzionálne konanie“ do „dvojdimenzionálneho písaného textu“.
Nevýhodami transkribovania sú, samozrejme, jeho zložitosť a nesmierna zdĺhavosť. Tieto nedostatky ale vyvažuje skutočnosť, že sa počas neho dobre oboznámime s materiálom. Nezanedbateľná je i skúsenosť, že transkripcia odhaľuje veci, ktoré by sme si v rýchlosti spravodajskej komunikácie nemuseli všimnúť: pri spravodajstve, ktoré je vizuálne (a napokon aj auditívne) veľmi dynamické, hrozí riziko, že sa nám niektoré dôležité skutočnosti nepodarí zachytiť. Rovnakému riziku čelíme aj pri ďalších silne dynamických žánroch, akými sú napr. reklama či hudobný videoklip.
Základnou formou prepisu je úplná, doslovná transkripcia. Z hľadiska časovej náročnosti je však podstatné ešte pred samotnou transkripciou dôkladne definovať zameranie výskumu a tomu neskôr techniku transkripcie prispôsobiť (napr. vynechať vybrané prvky – pokiaľ ide o výskum žánrov/formátov správ, nie je potrebné podrobne zaznačovať napr. variantnosť výslovnosti a pod.).
Najvšeobecnejšie možno na prepis audiovizuálnych materiálov použiť jednoduchý model, v ktorom rozdelíme stranu na dva stĺpce: v ľavom opisujeme vizuálnu zložku, v pravom auditívnu. Obdobne bývajú písané scenáre audiovizuálnych (filmových, televíznych) textov, a tak možno povedať, že ide o postup opačným smerom: o „rekonštrukciu“ pôvodného hypotetického scenára relácií (pri scenári sa dielo „prekladá“ z lineárnych verbálnych textov do audiovizuálneho „jazyka“, v prípade transkripcie naopak). Veľmi podrobný model transkriptov predkladajú D. Deacon et al. (1999). Ich prepisy spravodajstva (možno to však vztiahnuť na akékoľvek audiovizuálne komunikáty) pozostávajú z piatich stĺpcov (poradie záberu, charakteristický obraz, framing – t. j. technické kódy, opis scény a prepis zvuku) a vďaka svojej vysokej komplexnosti plne vyhovujú jemnej analýze naratívnych, žánrových a formátových štruktúr správ.
Kľúčové slová: televízne spravodajstvo – analýza diskurzu – metodológia – prípravná fáza – konštrukcia výskumnej vzorky – záznam – transkripcia
Čítaj fulltext štúdie o výskume diskurzu TV spravodajstva.
V štúdii interpretujem spôsoby diskurzívnej konštrukcie subjektu v televíznom spravodajstve. V úvode definujem subjekt v súlade s postštrukturalistickými ponímaniami subjektivity ako priesečník diskurzov, rámcovaný požiadavkou kultúrnej zrozumiteľnosti. Keďže podstatou konštituovania subjektu je jeho rozpoznanie ideológiou, chápem ho ako politikum per se. Ďalej, vychádzajúc zo svojho výskumu spravodajských formátov, analyzujem úlohu verbálnych a vizuálnych prostriedkov pri konštrukcii subjektivít v spravodajstve. V mediatizovanej spoločnosti, kde sa politika v súlade s trendmi komodifikácie a konzumerizmu mení na spektákel, televízie vyzývajú divákov na participáciu na tvorbe správ, pritom však ich možnosti vizuálne limitujú na nešťastia a kuriozity z privátnej sféry, čím len umocňujú pocit, že skutočná politika je „vonku“, mimo občanov. V dôsledku toho ani interaktívna televízia nie je demokratickejšou inštitúciou.
Kľúčové slová: televízne spravodajstvo – subjekt – konštrukcia – diskurzívne prostriedky – politická participácia – politická exklúzia – občianstvo
Čítaj fulltext štúdie o subjekte v TV spravodajstve.
Kľúčové slová: televízne spravodajstvo – subjekt – konštrukcia – diskurzívne prostriedky – politická participácia – politická exklúzia – občianstvo
Čítaj fulltext štúdie o subjekte v TV spravodajstve.
Dizertačná práca podrobne vykladá problematiku televízneho spravodajstva, pričom sa opiera o diskurzívnu perspektívu a rituálový náhľad na komunikáciu. Po obsiahlom definovaní pojmov diskurz, mediálny diskurz a spravodajský diskurz opisuje najvýznamnejšie novodobé trendy v televíznom spravodajstve. Na základe módov sa charakterizujú verbálne, hudobné a vizuálne prostriedky televízneho spravodajského diskurzu, uvažuje sa o štruktúre spravodajskej relácie a jej postavení v súčasných vysielacích štrukúrach slovenských televízií. Spravodajské príspevky sú opísané z perspektív naratológie a teórie žánrov, ako aj s použitím konceptu spravodajských formátov (rutinných spôsobov spracúvania tém). Po vymedzení je analyzovaných 24 abstraktnejších tém správ, pričom sa pozornosť sústredí na ich naratívne, verbálne a vizuálne charakteristiky.
Kľúčové slová: televízne spravodajstvo – diskurz – výrazové prostriedky – spravodajská relácia – naratív – žáner – formát
Čítaj celú dizertačnú prácu o diskurze TV spravodajstva.
Kľúčové slová: televízne spravodajstvo – diskurz – výrazové prostriedky – spravodajská relácia – naratív – žáner – formát
Čítaj celú dizertačnú prácu o diskurze TV spravodajstva.
V štúdii pracujem s positioningom – konceptom diskurzívnej psychológie –, ktorý charakterizujem ako diskurzívne situovanie subjektu. Aplikujem ho pri analýze konštrukcie subjektu v diskurze televízneho spravodajstva, v ktorom je na rozdiel od konverzačnej analýzy (práve tá s pojmom zväčša pracuje), potrebné sústrediť sa aj na vizuálne a audiovizuálne označovanie. Navyše, potrebujeme tu brať do úvahy nielen individuálny, ale aj inštitucionálny, resp. inštitucionalizovaný subjekt.
Kľúčové slová: positioning – situovanie subjektu – konštrukcia subjektu – diskurz – naratív – TV spravodajstvo
Čítaj fulltext štúdie o positioningu v analýze TV spravodajstva.
Kľúčové slová: positioning – situovanie subjektu – konštrukcia subjektu – diskurz – naratív – TV spravodajstvo
Čítaj fulltext štúdie o positioningu v analýze TV spravodajstva.
Poznámka: spoluautorom štúdie je Juraj Rusnák
V štúdii sa zaoberáme základnými otázkami produkcie, funkcie a recepcie programu v elektronických médiách. Zameriavame sa najmä na tvorbu a fungovanie programových formátov, a to v oboch relevantných významoch termínu (1. zacielené programovanie elektronického média a 2. komodifikovaný manuál na tvorbu relácie). Charakterizujeme rozmanité programové stratégie a ilustrujeme ich na vysielaní slovenských elektronických médií. Koncepty následne aplikujeme pri podrobnej analýze programovania slovenských plnoformátových televízií na prelome access-primu a prime-timu.
Kľúčové slová: elektronické médiá – programovanie – časový rozvrh programu – programové stratégie – programový formát – televízia – prime-time
Čítaj celú štúdiu o programovaní v elektronických médiách.
V štúdii sa zaoberáme základnými otázkami produkcie, funkcie a recepcie programu v elektronických médiách. Zameriavame sa najmä na tvorbu a fungovanie programových formátov, a to v oboch relevantných významoch termínu (1. zacielené programovanie elektronického média a 2. komodifikovaný manuál na tvorbu relácie). Charakterizujeme rozmanité programové stratégie a ilustrujeme ich na vysielaní slovenských elektronických médií. Koncepty následne aplikujeme pri podrobnej analýze programovania slovenských plnoformátových televízií na prelome access-primu a prime-timu.
Kľúčové slová: elektronické médiá – programovanie – časový rozvrh programu – programové stratégie – programový formát – televízia – prime-time
Čítaj celú štúdiu o programovaní v elektronických médiách.
Štúdia vychádza z pozorovania, že slovo formát sa používa v mediálnej praxi i teórii čoraz častejšie, no v teórii absentuje snaha o jeho systematické začlenenie do terminologického repertoára (domácich) mediálnych štúdií. Zhŕňa tri základné definície formátu: 1. zacielené programovanie elektronického média, 2. komodifikovaný manuál na tvorbu relácie a 3. rutinizované spracúvanie konkrétnych tém. Uvedené významy slova sú interpretované vo svojom širšom teoretickom i praktickom kontexte. V druhej časti predkladám pokus o rozlíšenie často zamieňaných termínov formát a žáner: formát ako komodita je štruktúra vytvorená v konkrétnom čase konkrétnou organizáciou, zatiaľ čo žáner je štruktúra postupne vytvorená diskurzívnou komunitou, a teda, na rozdiel od formátu, nemá konkrétneho vlastníka. Súbor noriem je pri formáte striktnejší, ale hlavne absolútne záväzný a ich dodržiavanie je starostlivo kontrolované.
Kľúčové slová: formát – žáner – relácia – programovanie – komodifikácia – elektronické médiá
Čítaj celú štúdiu o mediálnom formáte.
Kľúčové slová: formát – žáner – relácia – programovanie – komodifikácia – elektronické médiá
Čítaj celú štúdiu o mediálnom formáte.
V štúdii charakterizujem základné poňatia diskurzu a snažím sa dospieť k definícii, ktorá je v súčasných komunikačných a mediálnych štúdiách a štúdiách diskurzu (discourse studies) najrozšírenejšia a javí sa ako najvhodnejšia.
Jazykoveda o diskurze tradične hovorila ako o akýchkoľvek textových jednotkách, prevyšujúcich svojím rozsahom vetu, čo v podstate zodpovedalo saussurovskému termínu parole. Vzhľadom na primárne chápanie komunikácie ako rečovej interakcie bol diskurz často redukovaný na dialóg. Aj preto sa lingvistická analýza diskurzu zvykla stotožňovať s analýzou konverzácie.
Postštrukturalizmus predložil kritiku obmedzenosti predchádzajúcej paradigmy lingvistiky na skúmanie jazyka „zvnútra“, snažiac sa nahliadať na jazyk ako fenomén historicky produkovaný a reprodukovaný istým spoločenstvom ľudí. Dôrazne teda prepojil jednak synchrónnu a diachrónnu os jazyka, jednak jazykový systém so spoločenstvom, ktoré ho vytvorilo a používa.
Sociálne chápanie diskurzu, inšpirované predovšetkým dielom Michela Foucaulta, vychádza z neoddeliteľnosti produkcie a recepcie kultúry a definuje diskurz ako relatívne súdržný systém spoločensky produkovaných a reprodukovaných označujúcich praktík („významov“), ktorý sa vyvíja v konkrétnom kultúrnom časopriestore, v závislosti od materiálno-technologických a sociálne-inštitucionálnych podmienok v tesnej súvislosti so sociálnymi vzťahmi a praktikami. V pojme akcentuje väzby jazyka na konkrétnu oblasť sociálnej praxe, pričom vzhľadom na onú oblasť diskurz tvorí rámec vedenia, komunikovania a konania. Štúdiá diskurzu sú silne inšpirované teóriou sociálnej konštrukcie reality, podľa ktorej význam veciam okolo seba i sebe samému „dáva“ až človek vo svojom sociálnom kontexte (teda vlastne v medziach istého diskurzu): veci, javy či ľudí a ich charakteristiky (napr. rod, triedu) konštruujeme až diskurzívnymi praktikami, teda tým, že ich pomenúvame.
Súčasná predstava o diskurze zdôrazňuje pevnosť vzťahu reči a činnosti, neoddeliteľnosť komunikácie a konania, diskurzívnych a sociálnych praktík, za čím možno vidieť výraznú inšpiráciu americkou teóriou rečových aktov alebo ruskou teóriou rečovej činnosti. „Zlievanie“ diskurzívnych a sociálnych praktík ilustrujem v texte viacerými príkladmi.
Ako významný prúd kritickej sociálnej teórie zohľadňujú štúdiá diskurzu, na rozdiel od tradičnej jazykovedy, distribúciu moci v spoločnosti prostredníctvom symbolických systémov, pretože diskurz je vždy tvorený z nejakej perspektívy, z určitého uhla videnia sveta (napr. dominantný diskurz je budovaný z pohľadu mocenskej elity), je artikuláciou určitej ideológie. Rôzne sociálne skupiny súperia o čo najširšie akceptovanie vlastného diskurzu ako dominantného, pretože nadvláda nad celospoločenským diskurzom v dôsledku znamená možnosť definovať realitu a sprostredkovane (cez jazyk) tak usmerňovať konanie ostatných.
V štúdii, v snahe nájsť adekvátne postavenie štúdií diskurzu, vysvetľujem vývin vedeckého bádania charakterizovaním rozdielov medzi pojmami monodisciplinarita, interdisciplinarita, transdisciplinarita a postdisciplinarita. Tak ako pri všetkých sociálnych javoch, aj pri diskurze sa v súčasnosti ukazuje, že jeho definovanie z pozície jedinej disciplíny (napr. jazykovedy, sociológie) alebo jej konkrétnej paradigmy je obmedzujúce. Diskurz je fenoménom, ktorý si žiada výrazne transdisciplinárne skúmanie, t. j. tvorivú syntézu teoretických a metodologických východísk tradične vymedzovaných monodisciplín a novších interdisciplín, čo je model na jednej strane podporujúci komplexnosť ľudského poznania, avšak na strane druhej, žiaľ, nevyhovujúci akademickej inštitucionalizácii vedy. Súčasnú definíciu diskurzu vysvetľujem ako dôsledok paralelných paradigmatických zmien v tradičných vedách: pragmaticko-komunikačného obratu v jazykovede a lingvistického obratu v sociálnych (napr. sociológia, psychológia) a humanitných (napr. filozofia, história) vedách, ktoré prebehli súbežne zhruba v 70. rokoch 20. storočia.
Kľúčové slová: diskurz – jazykovedné chápanie – jazyk – dialóg – sociálne chápanie – reprezentácia – realita – konanie – moc – ideológia – transdisciplinarita – komunikačno-pragmatický obrat – lingvistický obrat
Čítaj fulltext štúdie o chápaní diskurzu.
Jazykoveda o diskurze tradične hovorila ako o akýchkoľvek textových jednotkách, prevyšujúcich svojím rozsahom vetu, čo v podstate zodpovedalo saussurovskému termínu parole. Vzhľadom na primárne chápanie komunikácie ako rečovej interakcie bol diskurz často redukovaný na dialóg. Aj preto sa lingvistická analýza diskurzu zvykla stotožňovať s analýzou konverzácie.
Postštrukturalizmus predložil kritiku obmedzenosti predchádzajúcej paradigmy lingvistiky na skúmanie jazyka „zvnútra“, snažiac sa nahliadať na jazyk ako fenomén historicky produkovaný a reprodukovaný istým spoločenstvom ľudí. Dôrazne teda prepojil jednak synchrónnu a diachrónnu os jazyka, jednak jazykový systém so spoločenstvom, ktoré ho vytvorilo a používa.
Sociálne chápanie diskurzu, inšpirované predovšetkým dielom Michela Foucaulta, vychádza z neoddeliteľnosti produkcie a recepcie kultúry a definuje diskurz ako relatívne súdržný systém spoločensky produkovaných a reprodukovaných označujúcich praktík („významov“), ktorý sa vyvíja v konkrétnom kultúrnom časopriestore, v závislosti od materiálno-technologických a sociálne-inštitucionálnych podmienok v tesnej súvislosti so sociálnymi vzťahmi a praktikami. V pojme akcentuje väzby jazyka na konkrétnu oblasť sociálnej praxe, pričom vzhľadom na onú oblasť diskurz tvorí rámec vedenia, komunikovania a konania. Štúdiá diskurzu sú silne inšpirované teóriou sociálnej konštrukcie reality, podľa ktorej význam veciam okolo seba i sebe samému „dáva“ až človek vo svojom sociálnom kontexte (teda vlastne v medziach istého diskurzu): veci, javy či ľudí a ich charakteristiky (napr. rod, triedu) konštruujeme až diskurzívnymi praktikami, teda tým, že ich pomenúvame.
Súčasná predstava o diskurze zdôrazňuje pevnosť vzťahu reči a činnosti, neoddeliteľnosť komunikácie a konania, diskurzívnych a sociálnych praktík, za čím možno vidieť výraznú inšpiráciu americkou teóriou rečových aktov alebo ruskou teóriou rečovej činnosti. „Zlievanie“ diskurzívnych a sociálnych praktík ilustrujem v texte viacerými príkladmi.
Ako významný prúd kritickej sociálnej teórie zohľadňujú štúdiá diskurzu, na rozdiel od tradičnej jazykovedy, distribúciu moci v spoločnosti prostredníctvom symbolických systémov, pretože diskurz je vždy tvorený z nejakej perspektívy, z určitého uhla videnia sveta (napr. dominantný diskurz je budovaný z pohľadu mocenskej elity), je artikuláciou určitej ideológie. Rôzne sociálne skupiny súperia o čo najširšie akceptovanie vlastného diskurzu ako dominantného, pretože nadvláda nad celospoločenským diskurzom v dôsledku znamená možnosť definovať realitu a sprostredkovane (cez jazyk) tak usmerňovať konanie ostatných.
V štúdii, v snahe nájsť adekvátne postavenie štúdií diskurzu, vysvetľujem vývin vedeckého bádania charakterizovaním rozdielov medzi pojmami monodisciplinarita, interdisciplinarita, transdisciplinarita a postdisciplinarita. Tak ako pri všetkých sociálnych javoch, aj pri diskurze sa v súčasnosti ukazuje, že jeho definovanie z pozície jedinej disciplíny (napr. jazykovedy, sociológie) alebo jej konkrétnej paradigmy je obmedzujúce. Diskurz je fenoménom, ktorý si žiada výrazne transdisciplinárne skúmanie, t. j. tvorivú syntézu teoretických a metodologických východísk tradične vymedzovaných monodisciplín a novších interdisciplín, čo je model na jednej strane podporujúci komplexnosť ľudského poznania, avšak na strane druhej, žiaľ, nevyhovujúci akademickej inštitucionalizácii vedy. Súčasnú definíciu diskurzu vysvetľujem ako dôsledok paralelných paradigmatických zmien v tradičných vedách: pragmaticko-komunikačného obratu v jazykovede a lingvistického obratu v sociálnych (napr. sociológia, psychológia) a humanitných (napr. filozofia, história) vedách, ktoré prebehli súbežne zhruba v 70. rokoch 20. storočia.
Kľúčové slová: diskurz – jazykovedné chápanie – jazyk – dialóg – sociálne chápanie – reprezentácia – realita – konanie – moc – ideológia – transdisciplinarita – komunikačno-pragmatický obrat – lingvistický obrat
Čítaj fulltext štúdie o chápaní diskurzu.
V štúdii sa zaoberám povahou reprezentácie, ktorá je zákonite redukciou reality a vždy obsahuje hodnotiaci aspekt. Ako kľúčové prvky v štruktúrovaní diskurzu chápem binárne opozície a inšpirujúc sa výkladom Hartleyho (2002) sledujem diskurzívny priestor, ktorý sa nachádza medzi nimi. Realita je kontinuom, a tak preferovanie jednoznačných významových opozícií na úkor prechodných foriem je základným prostriedkom sociálnej tabuizácie. Binarizácia reality navyše ponúka možnosť efektívnej distribúcie moci definovaním dominantného „my“ a podriadeného „oni“. Po stručnom prehľade chápania pohlavia, rodu a sexuality v súčasných rodových štúdiách aplikujem koncept binárnych opozícií a tabuizácie na fungovanie pohlavných, rodových a sexuálnych identít v diskurze.
Kľúčové slová: diskurz – reprezentácia – binárne opozície – diskurzívne tabu – pohlavie – rod – sexualita – identita – distribúcia moci
Čítaj celý text o diskurzívnom tabu v oblasti genderu.
Kľúčové slová: diskurz – reprezentácia – binárne opozície – diskurzívne tabu – pohlavie – rod – sexualita – identita – distribúcia moci
Čítaj celý text o diskurzívnom tabu v oblasti genderu.
V štúdii sa pokúšame zjednodušiť orientáciu v disciplínach študujúcich komunikáciu a médiá ich charakterizovaním a popisom ich vývinových vzťahov. Hoci sa teória komunikácie prvýkrát pod svojím názvom objavuje koncom 40. rokov 20. storočia v matematike, ako teória spoločenskej (a masovej) komunikácie sa rozvíjala už skôr ako súčasť sociológie, z ktorej sa postupne vyčlenila. Pribratím humanitnovedného pohľadu na komunikáciu sa na prelome 60. a 70. rokov 20. storočia konštituovali komunikačné a mediálne štúdiá, ktoré sa v tomto období nevyhýbajú univerzálnym paradigmatickým posunom vo vedách a od svojich multidisciplinárnych základov sa posúvajú k súčasnej výrazne interdisciplinárnej povahe. V texte sa stručne venujeme aj komunikológii a mediológii ako disciplínam, paralelne sa pokúšajúcim o kritickú analýzu komunikácie a médií.
Kľúčové slová: komunikačné štúdiá – mediálne štúdiá – teória komunikácie – teória masovej komunikácie – komunikológia – mediológia – charakteristika – vývoj – vzťahy
Čítaj viac o vývine komunikačných a mediálnych štúdií.
Kľúčové slová: komunikačné štúdiá – mediálne štúdiá – teória komunikácie – teória masovej komunikácie – komunikológia – mediológia – charakteristika – vývoj – vzťahy
Čítaj viac o vývine komunikačných a mediálnych štúdií.
V štúdii charakterizujem dva základné typy modelov komunikácie – prenosový a kulturálny. Nejde mi teda o vyčerpávajúci prehľad modelov, ale skôr o ukázanie ich paradigmatických odlišností a o rozbor ich využitia vo výskume a pri vyučovaní komunikačných a mediálnych štúdií.
Podľa prenosového (transmisívneho) modelu je komunikácia procesom prenášania informácie. Korene modelu siahajú do obdobia industriálnej spoločnosti, ktorá začína byť čoraz viac poprepájaná rôznymi „prenosovými“ sieťami (napr. doprava, pošta). Všeobecne sa ako dva základné zdroje prenosového modelu uvádzajú matematický model komunikácie Shannona a Weavera a tzv. Lasswellova formula. Viaceré nedostatky modelu boli podrobené rozsiahlej kritike: najmä predpoklad linearity a jednosmernosti komunikácie (vyvažované pribratím spätnoväzbového aspektu – vznik tzv. cirkulárnych modelov), prílišná redukcia komunikačnej situácie (vyústila do rozširovania modelu pridávaním ďalších prvkov), koncept odosielania informácie (expedient sa v skutočnosti „odoslaním“ významu nezbavuje), prehnaná orientácia na komunikačný efekt. Dôsledkom aplikovania modelu na omnoho komplexnejšiu mediálnu komunikáciu bolo (celkom pochopiteľne) rozvinutie mnohých dnes už prekonaných teórií „všemocných médií“, čím sa jeho slabiny odkryli ešte výraznejšie.
Podľa kulturálneho modelu je komunikácia prostriedkom re-/produkcie kultúry v najširšom antropologickom zmysle, symbolickým priestorom, v ktorom sa ľudia stretávajú, ktorý im umožňuje zdieľať významy, čo je rozhodujúce pre vznik i prežitie kultúry. Carey napríklad uprednostňuje ako náprotivok prenosového modelu o čosi užšie rituálové chápanie komunikácie.
V texte sa pokúšam zodpovedať niekoľko metateoretických otázok súvisiacich s komunikačnými modelmi. Prvým problémom je to, že pod názvom komunikačný model nachádzame v publikáciách venujúcich sa komunikácii nielen „pravé“ modely, t. j. schematické znázornenia skutočnosti, no – ako nám ukazuje kulturálny „model“ – aj také modely, pri ktorých a kvôli ktorým by bolo vhodnejšie hovoriť nie o modeloch komunikácie, lež skôr o poňatiach či perspektívach komunikácie.
Snažím sa pozrieť aj na to, aké významy už samotné pomenovania jednotlivých poňatí komunikácie implikujú. Slová prenos, prenosový sa asociujú s procesom prebiehajúcim v priestore, pričom naznačujú i smerovanie „od niečoho k niečomu“. Slovo kultúra evokuje omnoho širšie významy, pozornosť výskumu presmerúva na makro-javy; kultúra nie je „viazaná“ iba synchrónne, ale odkazuje aj na diachrónnu mediáciu významov, čím rieši problém komunikačných a mediálnych štúdií, na ktorý pri položení základov mediológie upozornil Régis Debray: výskum médií sa sústreďuje na mediáciu v priestorovej doméne; pre človeka je však okrem nej charakteristická práve mediácia (Debray hovorí o kultúrnej transmisii) v čase.
Oba základné modely nie sú len „znázorneniami“, „uchopeniami“ komunikácie, ale – a to je snáď ešte podstatnejšie – „odtlačkami“ dvoch paradigiem komunikačných a mediálnych štúdií: prvý dominantnej (tradičnej) a druhý alternatívnej (kritickej).
Každý z modelov má iné charakteristiky, vďaka ktorým sa stáva pre vedeckú komunitu príťažlivým. Prenosový model ponúka možnosť (a nielen vedcovi, i laikovi) jednoducho a pohotovo „nakresliť komunikáciu“. Skúmanie komunikácie naoko zjednodušuje, čím ho však posúva často neželaným smerom. Uchopiť komunikáciu v rámci kulturálneho modelu je zasa ťažšie, no zreteľne komplexnejšie.
Bez prenosového poňatia komunikácie sa nezaobíde ani súčasné univerzitné štúdium komunikácie, jazyka a médií. Naďalej totiž ostáva jednoduchou „príručkou anatómie“ komunikácie poňatej ako procesu, z ktorej sa, aspoň v začiatkoch štúdia, dá vychádzať. Neskôr, v snahe o komplexnejšie spoznávanie je vhodnejšie uprednostniť kulturálne poňatie komunikácie, ktoré naše uvažovanie paradigmaticky úplne obracia a tým nám „otvára oči“, aby sme komunikáciu mohli vidieť v jej „plnej kráse“.
Kľúčové slová: model komunikácie – poňatie (chápanie) komunikácie – prenosový model – kulturálny model – charakteristiky – aplikácie – paradigmy mediálnych štúdií
Čítaj celý text o komunikačných modeloch.
Podľa prenosového (transmisívneho) modelu je komunikácia procesom prenášania informácie. Korene modelu siahajú do obdobia industriálnej spoločnosti, ktorá začína byť čoraz viac poprepájaná rôznymi „prenosovými“ sieťami (napr. doprava, pošta). Všeobecne sa ako dva základné zdroje prenosového modelu uvádzajú matematický model komunikácie Shannona a Weavera a tzv. Lasswellova formula. Viaceré nedostatky modelu boli podrobené rozsiahlej kritike: najmä predpoklad linearity a jednosmernosti komunikácie (vyvažované pribratím spätnoväzbového aspektu – vznik tzv. cirkulárnych modelov), prílišná redukcia komunikačnej situácie (vyústila do rozširovania modelu pridávaním ďalších prvkov), koncept odosielania informácie (expedient sa v skutočnosti „odoslaním“ významu nezbavuje), prehnaná orientácia na komunikačný efekt. Dôsledkom aplikovania modelu na omnoho komplexnejšiu mediálnu komunikáciu bolo (celkom pochopiteľne) rozvinutie mnohých dnes už prekonaných teórií „všemocných médií“, čím sa jeho slabiny odkryli ešte výraznejšie.
Podľa kulturálneho modelu je komunikácia prostriedkom re-/produkcie kultúry v najširšom antropologickom zmysle, symbolickým priestorom, v ktorom sa ľudia stretávajú, ktorý im umožňuje zdieľať významy, čo je rozhodujúce pre vznik i prežitie kultúry. Carey napríklad uprednostňuje ako náprotivok prenosového modelu o čosi užšie rituálové chápanie komunikácie.
V texte sa pokúšam zodpovedať niekoľko metateoretických otázok súvisiacich s komunikačnými modelmi. Prvým problémom je to, že pod názvom komunikačný model nachádzame v publikáciách venujúcich sa komunikácii nielen „pravé“ modely, t. j. schematické znázornenia skutočnosti, no – ako nám ukazuje kulturálny „model“ – aj také modely, pri ktorých a kvôli ktorým by bolo vhodnejšie hovoriť nie o modeloch komunikácie, lež skôr o poňatiach či perspektívach komunikácie.
Snažím sa pozrieť aj na to, aké významy už samotné pomenovania jednotlivých poňatí komunikácie implikujú. Slová prenos, prenosový sa asociujú s procesom prebiehajúcim v priestore, pričom naznačujú i smerovanie „od niečoho k niečomu“. Slovo kultúra evokuje omnoho širšie významy, pozornosť výskumu presmerúva na makro-javy; kultúra nie je „viazaná“ iba synchrónne, ale odkazuje aj na diachrónnu mediáciu významov, čím rieši problém komunikačných a mediálnych štúdií, na ktorý pri položení základov mediológie upozornil Régis Debray: výskum médií sa sústreďuje na mediáciu v priestorovej doméne; pre človeka je však okrem nej charakteristická práve mediácia (Debray hovorí o kultúrnej transmisii) v čase.
Oba základné modely nie sú len „znázorneniami“, „uchopeniami“ komunikácie, ale – a to je snáď ešte podstatnejšie – „odtlačkami“ dvoch paradigiem komunikačných a mediálnych štúdií: prvý dominantnej (tradičnej) a druhý alternatívnej (kritickej).
Každý z modelov má iné charakteristiky, vďaka ktorým sa stáva pre vedeckú komunitu príťažlivým. Prenosový model ponúka možnosť (a nielen vedcovi, i laikovi) jednoducho a pohotovo „nakresliť komunikáciu“. Skúmanie komunikácie naoko zjednodušuje, čím ho však posúva často neželaným smerom. Uchopiť komunikáciu v rámci kulturálneho modelu je zasa ťažšie, no zreteľne komplexnejšie.
Bez prenosového poňatia komunikácie sa nezaobíde ani súčasné univerzitné štúdium komunikácie, jazyka a médií. Naďalej totiž ostáva jednoduchou „príručkou anatómie“ komunikácie poňatej ako procesu, z ktorej sa, aspoň v začiatkoch štúdia, dá vychádzať. Neskôr, v snahe o komplexnejšie spoznávanie je vhodnejšie uprednostniť kulturálne poňatie komunikácie, ktoré naše uvažovanie paradigmaticky úplne obracia a tým nám „otvára oči“, aby sme komunikáciu mohli vidieť v jej „plnej kráse“.
Kľúčové slová: model komunikácie – poňatie (chápanie) komunikácie – prenosový model – kulturálny model – charakteristiky – aplikácie – paradigmy mediálnych štúdií
Čítaj celý text o komunikačných modeloch.
Článok zdôrazňuje dôležitosť predstavy od médiách (komplexnej mentálnej reprezentácie médií) v procese mediálnej komunikácie (osobitne v mediálnej persuázii), v ktorej môže byť považovaná za faktor i o objekt. Predstava o médiách môže byť považovaná za faktor mediálnej komunikácie v každej z jej fáz, predovšetkým ako rozmanité druhy „recepčných filtrov“ (napr. tendencia používateľov vyhýbať sa médiám či obsahom, ku ktorým nemajú pozitívny vzťah). Podľa druhého pohľadu, v ktorom je predstava o médiách objektom, médiá produkujú výpovede, ktoré stimulujú publiká posilňovať si pozitívnu predstavu o nich. Médiá tvrdia, že mediálna komunikácia je prinajmenšom rovnako hodnotná ako nemediované formy komunikácie (napr. interpersonálna komunikácia). Médiá napr. definujú mediáciu subjektu používateľa ako niečo, čo ponúka prestíž a rozkoš; dialogizáciou a personalizáciou seba samých sa pokúšajú zakrývať monologickú a technologickú povahu svojej komunikácie. Každý typ média navyše zdôrazňuje výhody komunikačného kanála, ktorý používa. Spravodajská produkcia sa usiluje posilniť našu percepciu mediálnej produkcie ako kontinua a spravodajstvo sa definuje ako jediné médium potrebné na poznanie sveta.
Kľúčové slová: predstava publík o médiách – funkcia v persuázii – propagácia charakteristík média – dialogizácia – kontinuita mediálnej produkcie – zakrývanie technologickej povahy médií
Čítaj fulltext článku o predstave o médiách.
Kľúčové slová: predstava publík o médiách – funkcia v persuázii – propagácia charakteristík média – dialogizácia – kontinuita mediálnej produkcie – zakrývanie technologickej povahy médií
Čítaj fulltext článku o predstave o médiách.
Abstrakt momentálne nie je dostupný. Pozrite si fulltext štúdie o spravodajských upútavkách.
