Publikované: 9. 3. 2010; doplnenie údajov o printovej verzii: 13. 6. 2010
Ako CITOVAŤ? Odkážte na fulltext, prosím:
Bočák, Michal: Diskurz: neurčitá cesta kulturálnych, mediálnych a komunikačných štúdií do centra svojho záujmu. Kultura – média – komunikace (Spektákl, mizející realita a (ne)bezpečí informací. Diskurs(y) o diskursu), 2009, 1, č. 1, s. 117 – 146.
Bočák, Michal: Diskurz: neurčitá cesta kulturálnych, mediálnych a komunikačných štúdií do centra svojho záujmu. Kultura – média – komunikace (Spektákl, mizející realita a (ne)bezpečí informací. Diskurs(y) o diskursu), 2009, 1, č. 1, s. 117 – 146.
Keď poznanie dáva zmysel:
diskurz ako konzistentná sústava reprezentácií
V samotnom centre záujmu štúdií diskurzu stojí kritické skúmanie systému praktík, ktorými sa konštruuje určitá predstava o „realite“, reprezentácia, a ktorými sa táto predstava uvádza do života. Reprezentácia môže byť definovaná ako komplexná symbolická forma zastupujúca „realitu“, relatívne ustálený výsledok subjektívnej a intersubjektívne zdieľanej transformácie „reality“; pojem však tiež zahŕňa samotnú praktiku, presnejšie systém praktík re-/produkcie zástupných symbolov (Bočák 2006: 100). (1) Komplexnosť v tomto prípade označuje multimódovú, multikódovú a multiznakovú povahu reprezentácie; relatívna ustálenosť jej časopriestorovú ukotvenosť, synchrónne-diachrónnu kultúrnu situovanosť. Tvorcom reprezentácie je subjekt, chápaný nie ako individuálna, nezávislá, ale kultúrne kreovaná, a teda kultúrou (napr. jazykom a inými kódmi) vymedzovaná entita: hoci popud na vznik a podobu reprezentácie, pravda, môže mať, prinajmenšom zdanlivo, individuálne korene (človek môže realitu interpretovať i sám a svoju interpretáciu reality nemusí nevyhnutne zdieľať s inými), stavebný materiál reprezentácie (znaky, kódy a pod.) ponúka, ako i subjekt ako tvorcu reprezentácie ustanovuje kultúra. Naša sociálna existencia je možná len preto, že istú predstavu o realite ustanovujeme konsenzuálne a zdieľame ju – ak by bola realita výsostne individuálnym konštruktom, každý by mal vlastne svoju (jedinečnú) (2) realitu a akákoľvek kooperácia ľudských jedincov by bola náročná, ak nie priam nemožná. V myšlienke, že štruktúrovanie, artikulácia reality, jej ozmyselňovanie je nielen individuálne, ale kolektívne (sociálne) rámcované, je pre štúdiá diskurzu osobitne inšpiratívna teória sociálnej konštrukcie reality (Berger – Luckmann 1999), ku ktorej sa ešte vrátim. V nasledujúcej časti predkladám model vzťahov medzi reprezentáciou a realitou.
Základom modelu (obrázok 1) je jedna z najčastejšie uvádzaných podôb semiotického trojuholníka, pochádzajúca od Charlesa K. Ogdena a Ivora A. Richardsa, ktorá znázorňuje vzťah referentu („objektívnej“, „extrasemiotickej“ reality) a bilaterálne interpretovaného znaku, pozostávajúceho z referencie (myšlienkového obsahu) a symbolu (materiálnej formy, nosiča), resp., v terminológii de Saussura, označovaného a označujúceho (samozrejme, po abstrakcii od špecifík de Saussurovho modelu znaku, v ktorom i symbol, t. j. označujúce, je ideálnej povahy).
V modeli sú ďalej protismernými šípkami načrtnuté dva základné smery, reprezentujúce dve odlišné úvahy o vzájomnej podmienenosti referentu a znaku, extrasemiotickej a semiotickej sféry. Zjednodušene ide vlastne o dve protistojné odpovede na zásadnú, ak nie priamo základnú otázku teórie významu, či tvaruje realita reprezentáciu, alebo (naopak) reprezentácia realitu, ktorá v istom zmysle tvorí nadstavbu epistemologickej debaty realizmu (v určitých kontextoch príbuzného s objektivizmom) a idealizmu (v určitých kontextoch súvisiaceho so subjektivizmom).
Podľa prvej z odpovedí, schematicky znázornenej šípkou smerujúcou od referentu k znaku, esencializmu, je funkciou reality; v súlade s druhou interpretáciou, znázornenou šípkou od reprezentácie k realite, konštruktivizmu, je realita funkciou reprezentácie. Kým podľa esencializmu objektívne (v zmysle mimo subjektu) jestvujúca a subjektom poznateľná realita „prirodzene“ zanecháva odtlačok svojej esencie (podstaty) v reprezentácii, (3) pre konštruktivizmus je realita subjektom vytváranou entitou, je produktom semiotického procesu, v ktorom subjekt „vtláča“ realite istý pragmatický zmysel, a tak ju de facto robí reálnou.
Myšlienka, že žiadna prediskurzívna, prekultúrna realita, „akýsi politicky neutrálny povrch, na ktorom kultúra pôsobí“ (Butler 1999: 11, zdôr. v orig.) neexistuje – všetko kreované, ale i „len“ reflektované človekom je (p)označené kultúrou – je kľúčovým prínosom postštrukturalistického myslenia. Podobne podľa Jacquesa Derridu „nie je nič mimo textu“ (Derrida 1997: 158), tzn. existuje len to, čo sme sa naučili vnímať a čo vieme pomenovať: naša realita je výhradne dôsledkom reprezentácie, veci existujú len vtedy, ako im „alokujeme význam“ (Jäger 2001: 42). Ak niečo nie je v našom (sociálnom) vedomí ukotvené v podobe znaku, nemáme príležitosť všímať si to, ani len nad tým neuvažujeme. Chýbajú nám pojmy, ktorými by sme „realitu“ uchopili, a ak by sme ich aj vytvorili, už realita nebude mimo nás, ale pôjde o realitu „kolonizovanú“, a teda nevyhnutne transformovanú ľudským vedomím. Ak aj máme pocit, že „neutrálna“ realita, realita „očistená“ od nánosov diskurzov existuje, ide len o naturalizovanú verziu reality. Mnohé simplifikujúce vysvetlenia vidia v takomto chápaní vzťahu reprezentácie (diskurzu) a reality negáciu reality. Fiske na tieto spochybnenia ponúka výstižnú odpoveď: „Fyzická realita [síce] mimo diskurzu jestvuje, diskurz je však jediným prostriedkom, ako sa k nej môžeme dostať.“ (Fiske 1993: 14–15)
Na koncepte konštruktivizmu stavia aj sociálny konštruktivizmus, zdôrazňujúci, že vytváranie (reprezentácie) reality neprebieha (primárne) na úrovni individuálneho subjektu, ale spoločenstva. Podľa kľúčových predstaviteľov sociálneho konštruktivizmu, Petera L. Bergera a Thomasa Luckmanna (1999) si to, že realita je premenlivým, mocensky presadzovaným konštruktom, viazaným na „kolektívne vedomie“ istého spoločenstva a vznikajúce i zanikajúce s ním, v každodennom živote uvedomujeme (autori to nazývajú objektivizáciou, angl. objectivation, konštruovanej reality), no v bežnom zmysle z pragmatických dôvodov narábame s realitou ako s objektívne jestvujúcou entitou („tvárime sa, že realita prosto je“), čo je nevyhnutnosťou našej existencie ako sociálnych subjektov. (4) Konsenzuálna reprezentácia reality – hoci nemusí byť prijímaná bezvýhradne a jej charakter môže byť a býva diskutovaný – poskytuje spoločnú oporu myslenia a konania, ktorú príslušníci určitej kultúry vo svojom konaní neustále reflektujú, ako to vysvetľuje napr. William Isaac Thomas v koncepte definície situácie (Petrusek – Miltová – Vodáková 1994). Aj keď podstatou naturalizácie je ukryť to, reprezentácia je výrazne ukotvená časovo, znaky vznikajú a zanikajú, určité významy sa de-/aktivujú v závislosti od kontextu. Napr. zvonenie kľúčov v lete je pre občanov bývalého Československa zrejme bezvýznamná aktivita, zďaleka nesymbolizujúca to, čo sa stáva „jednoznačne“ dešifrovateľné s približovaním sa 17. novembra.
V nadstavbe základného semiotického modelu, reprezentovaného v modeli väčším trojuholníkom, sa snažím o prechod do abstraktnejšej roviny, navrstvením pojmov reprezentácia a realita na znak a referent. K tejto interpretácii ma, okrem iného, inšpiroval trojčlenný vzťah médiá (jazyk komunikácie) – kolektívna mentalita – spoločenská organizácia, naznačený Jeanom Lohissom (Lohisse 2003: 8–10), ktorý ako svoje zložky obsahuje tri systémy: materiálne významové vehikulá (médiá), sociálne zdieľané vedomie (vedenie) a štruktúrovanie society, sociálnu realitu.
Ak znak pojmeme saussurovsky ako jednotu označovaného a označujúceho (referencie a symbolu), reprezentáciu môžeme považovať za to isté, len na vyššej, abstraktnejšej (modálne a kódovo) komplexnejšej úrovni: reprezentácia sa na rozdiel od individuálneho znaku vyznačuje multimodálnosťou či konkrétnejšie multikódovosťou (operuje v rámci viacerých módov, využíva viacero kódov; o módoch podrobnejšie ďalej) multiznakovosťou (pozostáva z viacerých, rozmanito materiálne sa realizujúcich znakov) a o svojom (kolektívnom) tvorcovi vypovedá v princípe viac než izolovaný znak; jednoducho, reprezentácia je posolstvom nesúcim komplexnými prostriedkami komplexné významy.
Hranicu medzi realitou a reprezentáciou naznačujem prerušovanou čiarou, keďže v súlade s explikovaným konštruktivistickým prístupom nie sú reprezentácia a realita plne oddeliteľné. Nie v tom zmysle, že by semiotické entity boli s entitami extrasemiotickými stotožniteľné; už v základnej definícii znaku je totiž obsiahnutá podmienka, že znak v princípe nereprezentuje sám seba (napr. Černý – Holeš 2004: 16). Skôr ide o upozornenie na vzťah transgresie, vzájomného prestúpenia reprezentácie a reality, až takého, že obe iba ťažko rozlišujeme, čo je, pochopiteľne, opäť len dôsledkom diskurzu. Vzťah transgresie znamená, že diskurz a realita sa navzájom prestupujú natoľko, že je možné ich „vypreparovať“ iba analyticky. Reprezentácia (opakované sprítomňovanie reality) nie je oddeliteľná od prezencie (prítomnosti) reality, reprezentácia sa nikdy nemôže zbaviť svojej konštitutívnej funkcie vo vzťahu k realite.
Pevné, temer nerozpletiteľné prepojenie reprezentácie a reality sa vyjavuje aj v komonsenzuálnom poňatí ich vzťahu. Jedným z príkladov je ničenie symbolov. Spáliť vlajku nejakej krajiny neznamená vypáliť samotnú krajinu, ktorá používa vlajku ako svoj symbol, tomuto aktu je však napriek tomu zväčša prisudzovaná veľká symbolická sila. Podobne, po znehodnotení (roztrhaní, spálení, zahodení) fotografie človeka či vymazaní telefónneho čísla z mobilného telefónu, na ktorého chceme z rôznych dôvodov zabudnúť (napr. pohnevali sme sa, je to bývalá láska) sa domnievame, že so zmiznutím reprezentácie sa zbavíme aj onej osoby či nepríjemných pocitov, ktoré sa nám s ňou asociujú. Vychovávaní v kultúre, v ktorej to, o čom sa nehovorí (resp. sa inak nezobrazuje), nejestvuje, sme ochotní bez rozmyslu veriť naivnej predstave, že odstránením určitej reprezentácie odstránime aj jej referent. Naopak, významný prúd v rámci politiky identity je postavený na snahe o dosiahnutie „adekvátnej“ mediálnej reprezentácie určitých identít, pričom sa predpokladá, že „pozitívny“ posun v reprezentácii sa odrazí v „pozitívnom“ posune v realite.
Poznámky
Zdroje
Bibliografická poznámka
AKO CITOVAŤ? Použite, prosím, bibliografický údaj printovej verzie:
Dátum zverejnenia textu: 9. 3. 2010
Doplnenie údajov o fulltexte: 13. 6. 2010
Michal Bočák . michalbocak.weebly.com
V modeli sú ďalej protismernými šípkami načrtnuté dva základné smery, reprezentujúce dve odlišné úvahy o vzájomnej podmienenosti referentu a znaku, extrasemiotickej a semiotickej sféry. Zjednodušene ide vlastne o dve protistojné odpovede na zásadnú, ak nie priamo základnú otázku teórie významu, či tvaruje realita reprezentáciu, alebo (naopak) reprezentácia realitu, ktorá v istom zmysle tvorí nadstavbu epistemologickej debaty realizmu (v určitých kontextoch príbuzného s objektivizmom) a idealizmu (v určitých kontextoch súvisiaceho so subjektivizmom).
Podľa prvej z odpovedí, schematicky znázornenej šípkou smerujúcou od referentu k znaku, esencializmu, je funkciou reality; v súlade s druhou interpretáciou, znázornenou šípkou od reprezentácie k realite, konštruktivizmu, je realita funkciou reprezentácie. Kým podľa esencializmu objektívne (v zmysle mimo subjektu) jestvujúca a subjektom poznateľná realita „prirodzene“ zanecháva odtlačok svojej esencie (podstaty) v reprezentácii, (3) pre konštruktivizmus je realita subjektom vytváranou entitou, je produktom semiotického procesu, v ktorom subjekt „vtláča“ realite istý pragmatický zmysel, a tak ju de facto robí reálnou.
Myšlienka, že žiadna prediskurzívna, prekultúrna realita, „akýsi politicky neutrálny povrch, na ktorom kultúra pôsobí“ (Butler 1999: 11, zdôr. v orig.) neexistuje – všetko kreované, ale i „len“ reflektované človekom je (p)označené kultúrou – je kľúčovým prínosom postštrukturalistického myslenia. Podobne podľa Jacquesa Derridu „nie je nič mimo textu“ (Derrida 1997: 158), tzn. existuje len to, čo sme sa naučili vnímať a čo vieme pomenovať: naša realita je výhradne dôsledkom reprezentácie, veci existujú len vtedy, ako im „alokujeme význam“ (Jäger 2001: 42). Ak niečo nie je v našom (sociálnom) vedomí ukotvené v podobe znaku, nemáme príležitosť všímať si to, ani len nad tým neuvažujeme. Chýbajú nám pojmy, ktorými by sme „realitu“ uchopili, a ak by sme ich aj vytvorili, už realita nebude mimo nás, ale pôjde o realitu „kolonizovanú“, a teda nevyhnutne transformovanú ľudským vedomím. Ak aj máme pocit, že „neutrálna“ realita, realita „očistená“ od nánosov diskurzov existuje, ide len o naturalizovanú verziu reality. Mnohé simplifikujúce vysvetlenia vidia v takomto chápaní vzťahu reprezentácie (diskurzu) a reality negáciu reality. Fiske na tieto spochybnenia ponúka výstižnú odpoveď: „Fyzická realita [síce] mimo diskurzu jestvuje, diskurz je však jediným prostriedkom, ako sa k nej môžeme dostať.“ (Fiske 1993: 14–15)
Na koncepte konštruktivizmu stavia aj sociálny konštruktivizmus, zdôrazňujúci, že vytváranie (reprezentácie) reality neprebieha (primárne) na úrovni individuálneho subjektu, ale spoločenstva. Podľa kľúčových predstaviteľov sociálneho konštruktivizmu, Petera L. Bergera a Thomasa Luckmanna (1999) si to, že realita je premenlivým, mocensky presadzovaným konštruktom, viazaným na „kolektívne vedomie“ istého spoločenstva a vznikajúce i zanikajúce s ním, v každodennom živote uvedomujeme (autori to nazývajú objektivizáciou, angl. objectivation, konštruovanej reality), no v bežnom zmysle z pragmatických dôvodov narábame s realitou ako s objektívne jestvujúcou entitou („tvárime sa, že realita prosto je“), čo je nevyhnutnosťou našej existencie ako sociálnych subjektov. (4) Konsenzuálna reprezentácia reality – hoci nemusí byť prijímaná bezvýhradne a jej charakter môže byť a býva diskutovaný – poskytuje spoločnú oporu myslenia a konania, ktorú príslušníci určitej kultúry vo svojom konaní neustále reflektujú, ako to vysvetľuje napr. William Isaac Thomas v koncepte definície situácie (Petrusek – Miltová – Vodáková 1994). Aj keď podstatou naturalizácie je ukryť to, reprezentácia je výrazne ukotvená časovo, znaky vznikajú a zanikajú, určité významy sa de-/aktivujú v závislosti od kontextu. Napr. zvonenie kľúčov v lete je pre občanov bývalého Československa zrejme bezvýznamná aktivita, zďaleka nesymbolizujúca to, čo sa stáva „jednoznačne“ dešifrovateľné s približovaním sa 17. novembra.
V nadstavbe základného semiotického modelu, reprezentovaného v modeli väčším trojuholníkom, sa snažím o prechod do abstraktnejšej roviny, navrstvením pojmov reprezentácia a realita na znak a referent. K tejto interpretácii ma, okrem iného, inšpiroval trojčlenný vzťah médiá (jazyk komunikácie) – kolektívna mentalita – spoločenská organizácia, naznačený Jeanom Lohissom (Lohisse 2003: 8–10), ktorý ako svoje zložky obsahuje tri systémy: materiálne významové vehikulá (médiá), sociálne zdieľané vedomie (vedenie) a štruktúrovanie society, sociálnu realitu.
Ak znak pojmeme saussurovsky ako jednotu označovaného a označujúceho (referencie a symbolu), reprezentáciu môžeme považovať za to isté, len na vyššej, abstraktnejšej (modálne a kódovo) komplexnejšej úrovni: reprezentácia sa na rozdiel od individuálneho znaku vyznačuje multimodálnosťou či konkrétnejšie multikódovosťou (operuje v rámci viacerých módov, využíva viacero kódov; o módoch podrobnejšie ďalej) multiznakovosťou (pozostáva z viacerých, rozmanito materiálne sa realizujúcich znakov) a o svojom (kolektívnom) tvorcovi vypovedá v princípe viac než izolovaný znak; jednoducho, reprezentácia je posolstvom nesúcim komplexnými prostriedkami komplexné významy.
Hranicu medzi realitou a reprezentáciou naznačujem prerušovanou čiarou, keďže v súlade s explikovaným konštruktivistickým prístupom nie sú reprezentácia a realita plne oddeliteľné. Nie v tom zmysle, že by semiotické entity boli s entitami extrasemiotickými stotožniteľné; už v základnej definícii znaku je totiž obsiahnutá podmienka, že znak v princípe nereprezentuje sám seba (napr. Černý – Holeš 2004: 16). Skôr ide o upozornenie na vzťah transgresie, vzájomného prestúpenia reprezentácie a reality, až takého, že obe iba ťažko rozlišujeme, čo je, pochopiteľne, opäť len dôsledkom diskurzu. Vzťah transgresie znamená, že diskurz a realita sa navzájom prestupujú natoľko, že je možné ich „vypreparovať“ iba analyticky. Reprezentácia (opakované sprítomňovanie reality) nie je oddeliteľná od prezencie (prítomnosti) reality, reprezentácia sa nikdy nemôže zbaviť svojej konštitutívnej funkcie vo vzťahu k realite.
Pevné, temer nerozpletiteľné prepojenie reprezentácie a reality sa vyjavuje aj v komonsenzuálnom poňatí ich vzťahu. Jedným z príkladov je ničenie symbolov. Spáliť vlajku nejakej krajiny neznamená vypáliť samotnú krajinu, ktorá používa vlajku ako svoj symbol, tomuto aktu je však napriek tomu zväčša prisudzovaná veľká symbolická sila. Podobne, po znehodnotení (roztrhaní, spálení, zahodení) fotografie človeka či vymazaní telefónneho čísla z mobilného telefónu, na ktorého chceme z rôznych dôvodov zabudnúť (napr. pohnevali sme sa, je to bývalá láska) sa domnievame, že so zmiznutím reprezentácie sa zbavíme aj onej osoby či nepríjemných pocitov, ktoré sa nám s ňou asociujú. Vychovávaní v kultúre, v ktorej to, o čom sa nehovorí (resp. sa inak nezobrazuje), nejestvuje, sme ochotní bez rozmyslu veriť naivnej predstave, že odstránením určitej reprezentácie odstránime aj jej referent. Naopak, významný prúd v rámci politiky identity je postavený na snahe o dosiahnutie „adekvátnej“ mediálnej reprezentácie určitých identít, pričom sa predpokladá, že „pozitívny“ posun v reprezentácii sa odrazí v „pozitívnom“ posune v realite.
Poznámky
- Reprezentácia je taktiež jedným z dvoch aspektov mediácie, procesu, v ktorom sa v komunikácii pretínajú osi realita – text (os reprezentácie) a producent – recipient (os interakcie). Inými slovami, reprezentácia je napĺňaním jakobsonovskej referenčnej funkcie jazyka. Viac o povahe (osobitne mediálnej) reprezentácie pozri napr. v prácach Winfrieda Schulza (2000), Stuarta Halla (1997), resp. prehľadovo u Renáty Sedlákovej (2008).
- Zmyslové vnímanie a kognitívne transformovanie reality však, prirodzene, podlieha napr. podobným recepčným charakteristikám, prameniacich v podobnosti anatómie a fyziológie tiel jedincov totožného druhu. Azda aj pre to sa nám často javia určité segmenty reality ako „prirodzene“, „zákonite“ rovnaké/podobné.
- Do istej miery to naznačuje primárnosť ikonicity znakov. V znakoch môže ikonicita, podobnosť symbolov referentu, prevažovať natoľko, že sa nám môže zdať, že predmet im sám „vtlačil“ súčasnú podobu. V skutočnosti však nad tým, či znak bude ikonický (širšie: či znak vôbec „bude“), rozhoduje (nie nevyhnutne vedome) človek, či presnejšie v zložitých procesoch ustaľovania významu určité kultúrne (jazykové) spoločenstvo, diskurzívna komunita.
- Aspekt re-/konštrukcie reality je obsiahnutý aj v známej Careyho definícii komunikácie ako „symbolického procesu, v ktorom je realita produkovaná, udržiavaná, opravovaná a transformovaná“ (Carey 1989: 23), ktorá sa už, domnievam sa, v kontexte súčasných domácich (t. j. česko-slovenských) kulturálnych štúdií plne udomácnila.
Zdroje
- Berger, Peter L. – Luckmann, Thomas. 1999. Sociální konstrukce reality: Pojednání o sociologii vědění. Brno: Centrum pro studium demokracie a kultury.
- Bočák, Michal. 2006. „Realita, reprezentácia reality.“ Pp. 100–101 in Stručný slovník masmediálnej a marketingovej komunikácie. Trnava: Fakulta masmediálnej komunikácie UCM. http://michalbocak.weebly.com/uploads/2/8/1/2/2812791/bocak_slovnik_media_komunikacia_2006.pdf (9. 3. 2010).
- Butler, Judith. 1999. Gender Trouble: Feminism and the Subversion of Identity. 2nd ed. New York, London: Routledge.
- Carey, James. 1989. Communication as Culture: Essays on Media and Society. Winchester: Unwin Hyman.
- Černý, Jiří – Holeš, Jan. 2004. Sémiotika. Praha: Portál.
- Derrida, Jacques. 1997. Of Grammatology. Baltimore: John Hopkins University Press.
- Fiske, John. 1993. Power Plays, Power Works. London: Verso.
- Hall, Stuart. 1997. Representation: Cultural Representations and Signifying Practices. London: Sage.
- Jäger, Siegfried. 2001. „Discourse and Knowledge: Theoretical and Methodological Aspects of a Critical Discourse and Dispositive Analysis“. Pp. 32–62 in Methods of Critical Discourse Analysis, ed. by Ruth Wodak, Michael Meyer. London: Sage.
- Lohisse, Jean. 2003. Komunikační systémy: Socioantropologický pohled. Praha: Karolinum.
- Petrusek, Miroslav – Miltová, Alena – Vodáková, Alena (eds.). 1994. Sociologické školy, směry, paradigmata. Praha: Sociologické nakladatelství a Sociologický ústav AV ČR.
- Sedláková, Renáta. 2008. „Mediální konstrukce reality – reprezentace druhých.“ Pp. 145–160 in Média dnes: Reflexe mediality, médií a mediálních obsahů, ed. by Martin Foret, Marek, Lapčík, Petr Orság. Olomouc: Univerzita Palackého 2008.
- Schulz, Winfried. 2000. „Funkce a důsledky politické komunikace.“ Pp. 24–40 in Politická komunikace a média, ed. by Jan Jirák, Blanka Říchová. Praha: Karolinum.
Bibliografická poznámka
AKO CITOVAŤ? Použite, prosím, bibliografický údaj printovej verzie:
- Bočák, Michal: Diskurz: neurčitá cesta kulturálnych, mediálnych a komunikačných štúdií do centra svojho záujmu. Kultura – média – komunikace (Spektákl, mizející realita a (ne)bezpečí informací. Diskurs(y) o diskursu), 2009, 1, č. 1, s. 117 – 146.
Dátum zverejnenia textu: 9. 3. 2010
Doplnenie údajov o fulltexte: 13. 6. 2010
Michal Bočák . michalbocak.weebly.com
Keď poznanie dáva zmysel: diskurz ako konzistentná sústava reprezentácií by Michal Bočák is licensed under a Creative Commons Attribution-Noncommercial-No Derivative Works 3.0 Unported License.
Permissions beyond the scope of this license may be available at http://michalbocak.weebly.com/texty.html.