Publikované: 9. 3. 2010; doplnenie údajov o printovej verzii: 13. 6. 2010

Reč? Dialóg? Text?
(Diskurz v lingvistike)


Jazykovedná definícia diskurzu je užšia než sociálna. Diskurz vo všeobecnosti chápe, v súlade s postulátmi gramatiky Michaela A. K. Hallidaya, ako akýkoľvek textový útvar, prevyšujúci svojím rozsahom vetu (napr. Stubbs 1983, cit. in Jaworski – Coupland 1999: 1; Schiffrin – Tannen – Hamilton 2001: 1).

V tomto zmysle prototypovú lingvistickú definíciu diskurzu predkladá v najnovšom vydaní svojho lingvistického slovníka David Crystal, definujúc diskurz ako „kontinuálny úsek (obzvlášť hovoreného) jazyka dlhší než veta [...] súbor výpovedí, ktoré tvoria akúkoľvek rozpoznateľnú rečovú udalosť“. Priraďuje mu preteoretický status; diskurz je pre Crystala prosto praktická realizácia rečového správania (Crystal 2008: 148), má teda významovo blízko k saussurovskému parole ako konkrétnemu, realizovanému prehovoru, (1) čím sa stavia do opozície voči ideálnosti jazyka (langue). Pojem tak v lingvistike slúži aj na vnútornú kritiku tradičnej orientácie disciplíny na jazyk ako ideálny fenomén, je hlasom teoretikov/čiek novej paradigmy, objavujúcim sa po pragmatickom obrate v jazykovede, volajúcich po skúmaní javov ukotvených v každodennej rečovej praxi, teda analýze jazyka v aktuálnom použití (language in use).

Veta so svojou gramatickou štruktúrou však aj naďalej pri skúmaní vyšších jednotiek slúži ako teoretický model, keďže aj u nich sa predpokladá podobné štruktúrovanie (Mills 2004: 116). Zdá sa teda, že v tomto prípade máme do činenia s čiastočnou synonymiou pojmov diskurz a text. Mary Talbot vidí dištinkciu text – diskurz takto:

„Termín text môžeme použiť na označenie pozorovateľného produktu interakcie – kultúrneho objektu; diskurz na označenie samotného procesu interakcie – kultúrnej aktivity [...] Rozdiel je teda rozdielom medzi produktom a procesom, medzi objektom a aktivitou“ (Talbot 2007: 9; kurzíva autorky)

U Johna Hartleyho (2002: 73) sa v slove diskurz dokonca zlieva statika substantíva a dynamika verba. Skutočne, kým jazyk v čisto štrukturalistickom chápaní evokoval skôr produkt, samotný výsledok symbolickej (označujúcej) aktivity; diskurz označuje ako jej produkt, predmet, tak aj akt, proces, v ktorom akýkoľvek symbolický systém vzniká, v ktorom sa ustaľujú významy znakov ako v rámci systému, tak aj v pragmatickej rovine (t. j. vo vzťahu znak/y – používatelia/ľky znaku/ov). Diskurz ako novší pojem tak prepája synchrónnu a diachrónnu os jazyka.

Diskurzívna analýza chápaná občas ako textová lingvistika (pozri napr. Černý 1996: 375n.) sa orientuje na interpretáciu makro- a mikrotextových štruktúr, skúma jednotlivé jazykové roviny podieľajúce sa na kompozícii textu, jednotky tvoriace text a ich vzájomné vzťahy (napr. konexia, kohézia, koherencia).

Crystal medzi širšie lingvistické perspektívy, vzďaľujúce sa do rôznej miery od textovo sústredenej jazykovedy, zaraďuje:
  1. psycholingvistické poňatie (dorozumievanie komunikantov v dynamike rečovej interakcie, typicky v dialógu),
  2. sociolingvistické poňatie (diskurz ako funkčná jednotka) a
  3. kritickolingvistické chápanie diskurzu (vzťah používania jazyka a jeho sociopolitického a kulúrneho kontextu).

Pokiaľ ide o prvé, psycholingvistické chápanie, treba podotknúť, že vzhľadom na sociálnu povahu človeka a významné postavenie rečovej interakcie v rámci sociálnych interakcií je diskurz s dialógom stotožňovaný pomerne často (pozri napr. Stenström 1994; van Dijk 1983; štúdie v zborníku Čmejrková – Hoffmannová 2003, tam aj všeobecne o diskurze stať Krausa, 13–39). Nie je náhodou, že s diskurzom etymologicky súvisia aj jeho poslovenčené hovorové podoby, uvádzané v Krátkom slovníku slovenského jazyka: diškurz = rozhovor, debata a odvodené sloveso diškurovať, t. j. zhovárať sa, rozprávať sa, debatovať, besedovať (Kačala – Pisárčiková 2003), teda opäť slová jednoznačne odkazujúce na dialóg. K tomuto problému sa ešte vrátim po diskusii o sociálnom chápaní diskurzu.

Keďže sa lingvistika zamerala na aktuálne používanie jazyka v rečovej interakcii a (v niektorých prípadoch) deklarovala primárnosť dialogickej formy jazyka (napr. Hoffmannová 1997: 50), analýza diskurzu (discourse analysis) ako metodologický smer sa v niektorých kontextoch výrazne prekrýva s analýzou konverzácie (conversation analysis), v ktorej sa sleduje jazyková interakcia komunikantov/iek ako účastníkov/čok dialógu, striedanie ich rol, ich komunikačné zámery a z nich vyplývajúce stratégie. Crystal však konštatuje odlišnosť oboch uvedených prístupov (Crystal 2008: 148), pripisujúc lingvistickej analýze diskurzu deduktívnu a konverzačnej analýze induktívnu, empirickú logiku (Crystal 2008: 114). Z hľadiska kritických prístupov k diskurzu, hlavnou výhradou ku konverzačnej analýze, uvádzanou Normanom Faircloughom (1992: 19), je ignorovanie moci vo väčšine analýz, keďže partneri/ky dialógu sa berú ako rovnocenní/é. Diskurz pritom zahŕňa pravidlá komunikácie priznávané jednotlivým účastníkom/čkam komunikácie na základe ich sociálneho statusu, ktorý sám nie je daný, ale práve oným diskurzom konštruovaný.

Ako v slovníkovom hesle venovanom diskurzu zhŕňa John Hartley, používanie termínu diskurz na úkor termínu jazyk je jednou z reakcií na jednostrannosť štrukturalistického synchrónneho skúmania jazyka (Hartley 2002: 73). Napokon, vo vede je pomerne bežné nahradiť termín, ktorý sa ukázal, jednak denotatívne – definíciami –, jednak konotatívne – neuvedomovanými asociáciami –, príliš obmedzený, a teda aj obmedzujúci, termínom úplne novým. Pojem diskurz sa tak stal primárnym prostriedkom kritiky obmedzenosti štrukturalistickej paradigmy lingvistiky na skúmanie jazyka „zvnútra“. Postštrukturalistickí/é interpreti/ky jazyka sa vo svojom pokuse o „vystúpenie z textu“ snažia nahliadať na jazyk a akýkoľvek kód (2) ako na fenomén historicky produkovaný a reprodukovaný istým spoločenstvom ľudí.

Z doteraz uvedených poznámok možno vyvodiť čiastkový záver, že analyzovať diskurz nie je úplne to isté ako analyzovať jazyk (hoci jazyková analýza je pri analýze diskurzu, nepochybne, kľúčovou zložkou). Foucault (1972: 27) vidí rozdiel medzi analýzou jazyka a analýzou diskurzu už v základnej otázke: prvý typ analýzy sa pýta, „podľa akých pravidiel bola určitá výpoveď [a iné podobné výpovede] vytvorená“, kým druhý typ analýzy zaujíma, „ako to, že sa radšej objavila daná výpoveď než [výpoveď] iná“.

Poznámky
  1. Termín prehovor treba vnímať vo všeobecnosti ako použitie akéhokoľvek, teda nielen zvukového kódu s úmyslom zdieľať význam.
  2. Semiotický postulát, že jazyk je len jedným z kódov, je pri ďalšej explikácii diskurzu zo širšej než jazykovednej perspektívy veľmi dôležitý, pretože analýza diskurzu v jej širšej interpretácii pracuje s akýmikoľvek kódmi. Pojem diskurz odkazuje na „[akékoľvek] semiotické elementy sociálnych praktík“ (Chouliaraki – Fairclough 1999: 38), na „všeobecný mód semiózy, t. j. zmysluplné symbolické správanie“ (Blommaert 2005: 2).

Zdroje

Bibliografická poznámka

Bibliografický údaj printovej verzie, linky na fulltext a abstrakty (doplnené 13. 6. 2010):
Bočák, Michal: Diskurz: neurčitá cesta kulturálnych, mediálnych a komunikačných štúdií do centra svojho záujmu. Kultura – média – komunikace (Spektákl, mijející realita a (ne)bezpečí informací. Diskurs(y) o diskursu), 2009, 1, č. 1, s. 117 – 146.
fulltext (Slovak) . abstrakt (Slovak) . abstract (English) . abstract (Deutsch) . anotación (Español)

Pôvodný text poznámky: Text o koncepte diskurzu v jazykovede zverejnený na tejto stránke 9. 3. 2010 je kapitolou mojej štúdie, ktorá onedlho vyjde v revue Kultura – Média – Komunikace v Olomouci pod názvom Diskurz: neurčitá cesta kulturálnych, mediálnych a komunikačných štúdií do centra svojho záujmu.

Michal Bočák . michalbocak.weebly.com
Creative Commons License
Reč? Dialóg? Text? (Diskurz v lingvistike) by Michal Bočák is licensed under a Creative Commons Attribution-Noncommercial-No Derivative Works 3.0 Unported License.
Permissions beyond the scope of this license may be available at http://michalbocak.weebly.com/texty.html.