Publikované: 21. 7. 2013; doplnenie údajov o fulltexte štúdie: 31. 7. 2013
Ako CITOVAŤ? Odkážte na fulltext, prosím:
Bočák, Michal: Mediálne štúdiá: Poznámky k aktuálnemu stavu študijného odboru na Slovensku. Otázky žurnalistiky, 2013, 56, č. 1-2.
Bočák, Michal: Mediálne štúdiá: Poznámky k aktuálnemu stavu študijného odboru na Slovensku. Otázky žurnalistiky, 2013, 56, č. 1-2.
Mediálne štúdiá:
Ešte trochu o „irelevantnom“ odbore
Odhliadnuc od toho, že univerzity z rôznych príčin (málo financií, slabé personálne väzby na vonkajšie prostredie) nemôžu držať krok s praxou, v zásade by ani nemalo byť ich úlohou produkovať a reprodukovať vedenie verne kopírujúce napr. aktuálnu prax konkrétneho média – jednak rozmanitých médií s vlastnými produkčnými rutinami je, pod vplyvom fragmentarizácie mediasféry, skrátka priveľa, jednak univerzity majú tak či tak poskytovať gnómickejšie vzdelanie. V tom by mali byť špecifické, práve to ich môže odlíšiť od praktických (rýchlo-)kurzov novinárskej (či inej mediálnej) práce. Na dôvažok, mediálne štúdiá sa výskumne nezameriavajú čisto na produkciu – tzv. production studies sú iba jednou z ich súčastí. Realizácia prakticky orientovaného „školenia“ budúcich pracovníkov/čok konkrétneho média nie je, myslím, na vysokých školách vhodná ani vzhľadom na typicky vysokú fluktuáciu v odvetví – získať širšie, nie ostro vyhranené vzdelanie teda napokon môže byť pre absolventa/ku odboru výhodné. [1]
Avšak vnímanie odborovej relevancie mediálnou praxou nie je naším jediným problémom; ani študenti/ky a širšia verejnosť dnes pri hodnotení akademického štúdia médií „nemajú zľutovania“. Jednou z príčin môže byť pochopiteľné zaostávanie tých, ktorí/é médiá skúmajú, za markantne akcelerujúcou kvantitatívnou i kvalitatívnou evolúciou mediálnych foriem.
Pred pár rokmi v odbore vyvolal zaujímavú a inšpiratívnu diskusiu pojem mediálne štúdiá 2.0, vytvorený v analógii ku konceptu webu 2.0 a rozdiskutúvaný Williamom Merrinom, Davidom Gauntlettom a ďalšími (pozri napr. Merrin, 2009; Gauntlett, 2007; Miller, 2008, s. 213 – 230). Nebudem sa venovať rozsiahlejšej komparácii mediálnych štúdií 1.0 a 2.0, [2] vyberiem len jednu z kľúčových myšlienok citovanej diskusie, ktorá v súčasnosti zohráva podstatnú rolu v reštruktúrovaní vzťahu akademikov/čiek a študentov/iek. Tá vraví, že mediálne (technologické i kultúrne) kompetencie pedagogickej a študentskej „strany“ sa podstatne diferencovali; študenti/ky sa, vcelku pochopiteľne, dostávajú do kontaktu s mediálnymi technológiami oveľa skôr než ich vyučujúci/e, ktorí/é dané technológie neovládajú ekvivalentne alebo vôbec (porov. napr. Mohabeer, 2007; cit. in Macek, 2007, s. 311).
Ďalším významným rozdielom býva rôzna znalosť mediálnych produktov. Pre ich vskutku širokú dostupnosť (vrátane rozmanitých alternatívnych informačných kanálov) študenti/ky prichádzajúci/e študovať mediálne štúdiá už o médiách a ich produktoch mnoho vedia, pričom ich intuitívna, no neraz i teoreticky poučená znalosť mediálnych produktov môže byť radikálne odlišná od tej pedagogickej. Často sledujú úplne iné médiá, takže vzdelávanie, fixované napr. na konkrétne mediálne obsahy, môže byť pomerne komplikované, a to aj v prípade produktov, ktoré sú zdanlivo (napr. historicky) príbuzné. [3]
Predmet štúdia médií je považovaný za príliš každodenný, a tak sa ľahko môže zdať, že pomenúvame to, čo každý pozná/vie. Poznanie dnes, azda aj v dôsledku pôsobenia (mas-)médií samotných, prekračuje hranice expertných inštitúcií. Médiá samé o sebe výdatne hovoria, i preto o nich uchádzači/ky o štúdium všeličo vedia už pred štúdiom. Navyše, ako upozorňuje Anthony Giddens, modernita má reflexívny charakter, a preto akékoľvek konanie je poznačené, reštruktúrované teoretickým vedením o ňom. Je isté, že autorova poznámka „sociologička či sociológ sú nanajvýš o jeden krok pred osvietenými laickými praktikmi/čkami tohto odboru“ (Giddens, 1998, s. 44) sa netýka výhradne sociológie, no sociálnych (humanitných) vied vôbec; odstup expertného a laického vedenia je (alebo aspoň môže byť) čoraz menší. Aj samy mediálne štúdiá (či širšie výskum médií) sú (napriek nejednoznačnej akceptovanosti) súčasťou mediálneho (meta-)diskurzu, cez popularizačné a populárne texty sa poznatky o fungovaní médií dávno rozšírili mimo univerzitného prostredia. Nie je preto prekvapivé dozvedieť sa, že to, čo vyučujeme, je totálna samozrejmosť – rozdiel je v lepšom prípade v tom, že vo vede (a výučbe) nevychádzame z common-sense, ale tvrdenia máme výskumne podložené.
Tak či onak, kategorické zvýrazňovanie prirodzených (napr. generačne podmienených) diferencií v mediálnych kompetenciách nič nerieši. Juha Herkman formuluje kľúčovú otázku spochybňujúcu „diskurz zaostávania mediálnej teórie za praxou“, naznačujúc v nej zároveň i adekvátnu odpoveď:
Avšak vnímanie odborovej relevancie mediálnou praxou nie je naším jediným problémom; ani študenti/ky a širšia verejnosť dnes pri hodnotení akademického štúdia médií „nemajú zľutovania“. Jednou z príčin môže byť pochopiteľné zaostávanie tých, ktorí/é médiá skúmajú, za markantne akcelerujúcou kvantitatívnou i kvalitatívnou evolúciou mediálnych foriem.
Pred pár rokmi v odbore vyvolal zaujímavú a inšpiratívnu diskusiu pojem mediálne štúdiá 2.0, vytvorený v analógii ku konceptu webu 2.0 a rozdiskutúvaný Williamom Merrinom, Davidom Gauntlettom a ďalšími (pozri napr. Merrin, 2009; Gauntlett, 2007; Miller, 2008, s. 213 – 230). Nebudem sa venovať rozsiahlejšej komparácii mediálnych štúdií 1.0 a 2.0, [2] vyberiem len jednu z kľúčových myšlienok citovanej diskusie, ktorá v súčasnosti zohráva podstatnú rolu v reštruktúrovaní vzťahu akademikov/čiek a študentov/iek. Tá vraví, že mediálne (technologické i kultúrne) kompetencie pedagogickej a študentskej „strany“ sa podstatne diferencovali; študenti/ky sa, vcelku pochopiteľne, dostávajú do kontaktu s mediálnymi technológiami oveľa skôr než ich vyučujúci/e, ktorí/é dané technológie neovládajú ekvivalentne alebo vôbec (porov. napr. Mohabeer, 2007; cit. in Macek, 2007, s. 311).
Ďalším významným rozdielom býva rôzna znalosť mediálnych produktov. Pre ich vskutku širokú dostupnosť (vrátane rozmanitých alternatívnych informačných kanálov) študenti/ky prichádzajúci/e študovať mediálne štúdiá už o médiách a ich produktoch mnoho vedia, pričom ich intuitívna, no neraz i teoreticky poučená znalosť mediálnych produktov môže byť radikálne odlišná od tej pedagogickej. Často sledujú úplne iné médiá, takže vzdelávanie, fixované napr. na konkrétne mediálne obsahy, môže byť pomerne komplikované, a to aj v prípade produktov, ktoré sú zdanlivo (napr. historicky) príbuzné. [3]
Predmet štúdia médií je považovaný za príliš každodenný, a tak sa ľahko môže zdať, že pomenúvame to, čo každý pozná/vie. Poznanie dnes, azda aj v dôsledku pôsobenia (mas-)médií samotných, prekračuje hranice expertných inštitúcií. Médiá samé o sebe výdatne hovoria, i preto o nich uchádzači/ky o štúdium všeličo vedia už pred štúdiom. Navyše, ako upozorňuje Anthony Giddens, modernita má reflexívny charakter, a preto akékoľvek konanie je poznačené, reštruktúrované teoretickým vedením o ňom. Je isté, že autorova poznámka „sociologička či sociológ sú nanajvýš o jeden krok pred osvietenými laickými praktikmi/čkami tohto odboru“ (Giddens, 1998, s. 44) sa netýka výhradne sociológie, no sociálnych (humanitných) vied vôbec; odstup expertného a laického vedenia je (alebo aspoň môže byť) čoraz menší. Aj samy mediálne štúdiá (či širšie výskum médií) sú (napriek nejednoznačnej akceptovanosti) súčasťou mediálneho (meta-)diskurzu, cez popularizačné a populárne texty sa poznatky o fungovaní médií dávno rozšírili mimo univerzitného prostredia. Nie je preto prekvapivé dozvedieť sa, že to, čo vyučujeme, je totálna samozrejmosť – rozdiel je v lepšom prípade v tom, že vo vede (a výučbe) nevychádzame z common-sense, ale tvrdenia máme výskumne podložené.
Tak či onak, kategorické zvýrazňovanie prirodzených (napr. generačne podmienených) diferencií v mediálnych kompetenciách nič nerieši. Juha Herkman formuluje kľúčovú otázku spochybňujúcu „diskurz zaostávania mediálnej teórie za praxou“, naznačujúc v nej zároveň i adekvátnu odpoveď:
„[D]o akej miery by mal akademický výskum reagovať na rapídne zmeny v mediálnom prostredí a do akej miery je jeho úlohou ‚spomaliť‘ alebo ‚denaturalizovať‘ ustavičné rozprávanie o zmene a technologickom humbugu?“ (Herkman, 2008, s. 155)
Je zrejmé, že aj keď by mediálne štúdiá nemali rezignovať na snahu o vysvetľovanie starších i aktuálne populárnych médií, ani pokusy o „dobiehanie“ rýchlo sa meniacich médií, ani ostentatívne „ukrývanie sa“ pred každodennými diskurzmi o médiách (ktoré sú, koniec koncov, bytostnou súčasťou mediasféry) sa nejavia ako jednoznačne prínosné. Nie je nevyhnutné, aby sa teoretické pojmy a metódy snažili v každom okamihu verne kopírovať každú, hoc drobnú „nerovnosť“ mediálneho „terénu“, rozhodne by však mali hľadať a prinášať koncepty a metodologické nástroje, ktoré študentom/kám (a komukoľvek, kto o to prejaví záujem) môžu pomôcť hlbšie pochopiť ich každodenné (mediálne) komunikovanie. Ak sa s neustálym unikaním médií ich vedeckej reflexii zmierime, môžeme sa začať sústrediť na vyučovanie (a, samozrejme, bádanie), ktoré možno nebude zakaždým bezprostredne reagovať na technologické novinky aktuálneho mesiaca, no ktoré – s istou (ideálne práve školou zdokonaľovanou) schopnosťou abstraktného myslenia – umožní médiá relevantne interpretovať.
Poznámky
Zdroje
Bibliografická poznámka
AKO CITOVAŤ? Použite, prosím, bibliografický údaj printovej verzie:
Dátum zverejnenia textu: 21. 7. 2013
Doplnenie údajov o fulltexte: 31. 7. 2013
Michal Bočák . michalbocak.weebly.com
Poznámky
- Dodajme ešte, že voľných pozícií v médiách je určite ďaleko menej ako absolventov/iek, i keď vplyvom mediatizácie rôznych odvetví sa použiteľnosť mediálneho vzdelania zvyšuje.
- Kontextuálne a kritické ukotvenie debaty o mediálnych štúdiách 2.0 predkladá napr. stať Macek, 2007, s. 308–316.
- Napr. žánrová a formátová systematika súčasnej reality TV je v mnohom odlišná od tej z prelomu 20. a 21. storočia (napriek tomu, že ich delí iba desaťročie), takže teoretické rámce nie sú medzi érami vždy bez komplikácií prenosné.
Zdroje
- GAUNTLETT, David: Media Studies 2.0. Theory.org.uk [online]. 24. 2. 2007. [cit. 30. 8. 2008]. Dostupné na internete: <http://www.theory.org.uk/mediastudies2.htm>
- GIDDENS, Anthony: Důsledky modernity. Praha : Sociologické nakladatelství, 1998.
- HERKMAN, Juha: Current Trends in Media Research. In: Nordicom Review, roč. 29, 2008, č. 1, s. 145–159. [cit. 3. 12. 2012]. Dostupné na internete: <http://www.nordicom.gu.se/common/publ_pdf/264_herkman.pdf>
- MACEK, Jakub: Mediální studia 2.0? In: Mediální studia, roč. 2, 2007, č. 3, s. 308–316.
- MERRIN, William: Media Studies 2.0: Upgrading and Open-Sourcing the Discipline. In: Interactions: Studies in Communication and Culture, roč. 1, 2009, č. 1, s. 17–34.
- MILLER, Toby: “Step Away from the Croissant”: Media Studies 3.0. In: David Hesmondhalgh – Jason Toynbee (eds.): The Media and Social Theory. Oxon – New York : Routledge, 2008, s. 213–230.
Bibliografická poznámka
AKO CITOVAŤ? Použite, prosím, bibliografický údaj printovej verzie:
- Bočák, Michal: Mediálne štúdiá: Poznámky k aktuálnemu stavu študijného odboru na Slovensku. Otázky žurnalistiky, 2013, 56, č. 1-2.
Dátum zverejnenia textu: 21. 7. 2013
Doplnenie údajov o fulltexte: 31. 7. 2013
Michal Bočák . michalbocak.weebly.com
Mediálne štúdiá: Ešte trochu o "irelevantnom" odbore by Michal Bočák is licensed under a Creative Commons Attribution-NonCommercial-NoDerivs 3.0 Unported License.
Permissions beyond the scope of this license may be available at http://michalbocak.weebly.com/texty-preprinty.html.